Za Polárny kruh na VW, časť 9: Cez hranice na juh
Dominika Hajdu | Aby sme boli v Murmansku pri druhom tíme (A-team) včas, museli sme z Rybačij vyraziť okolo ôsmej. Cesta, ako sme plánovali, trvala približne 6 hodín, lebo akokoľvek sa človek snaží, v takýchto podmienkach terénu nie je šanca ísť rýchlejšie. Do Murmansku sme teda prišli okolo obeda a strašne hladní. Zamierili sme do najbližšieho obchodného centra s rýchlymi občerstveniami, potravinami a internetom. Ten bol síce extrémne pomalý, ale aspoň sme boli schopní nájsť ulicu, na ktorej nás mal A-team čakať.
Prečo dva tímy?
Pre vysvetlenie, pôvodne bola expedícia plánovaná pre obe autá naraz tak, aby sme celú trasu prešli spolu, ako jeden tím. Osud alebo náhoda však zariadila, že sme sa za celú cestu stretli iba jediný raz. Kvôli dolaďovaniu a príprave auta museli kamaráti z A-teamu posunúť plánovaný odchod o pár dní, s tým, že nás dobehnú v Petrohrade. Zrazu sme dostali telefonát, že ich auto sa pokazilo v okolí lotyšskej Rigy, a zatiaľ nikto nevie identifikovať problém. Diagnostika s opravou trvala asi 4 dni, my sme ale museli pokračovať ďalej, keďže už skresaný zoznam miest, ktoré sme mali počas cesty preskúmať, nás časovo obmedzoval. Miesto stretnutia sme sa teda presunuli do okolia Olenegorsku, kde nás mali stihnúť akurát po tom, čo prejdeme Umbu a Kuzomeň. Problémy s autom však pokračovali ďalej a A-teamu trikrát počas cesty na sever praskla olejová trubka. Tlačení časom (kúpené lístky na trajekt Helsinki-Tallinn a obmedzený počet dní dovolenky z práce) sme sa rozhodli nevracať sa pol dňa za nimi, ale pokračovať na Rybačij, stále dúfajúc, že v noci nás na polostrove Srednij dobehnú a Rybačij zdoláme spolu. Bohužiaľ sa tak kvôli komplikáciám s autom nestalo a stretli sme sa až po vyše dvoch týždňoch v Murmansku.
V každom jednom zariadení celého food courtu v centre „Okej“ zohrievali pripravené jedlo v mikrovlnke. My s Kelsom sme s nádejou zamierili do fast foodu „mcdonaldovského“ typu, kde sme si od oka podľa obrázkov niečo vybrali. Za cenu porovnateľnú s menu v našich fast foodoch sme dostali malý sandwich zohriaty v mikrovlnke s malými hranolkami. Taká polovičná porcia. Museli sme sa dojesť pizzou v potravinách.
Plní očakávania sme vyrazili za A-teamom, ktorý bol odstavený niekde v strede Murmansku. Trvalo nám dobrú hodinu, kým sme ich našli. Adresu sme totiž mali, ale v časti plnej servisov s množstvom dvorov, neoznačených uličiek a odbočiek nás donavigovať nebolo tak jednoduché. Boli na betónovom kvázi parkovisku, kde sa obšmietali zvedaví servisáci. Okolo nás samé staré a ošarpané domy a múry. Vymenili sme si mapy a poradili im miesta, ktoré určite nesmú vynechať. Nakoniec sme sa dohodli, že si skrátime cestu cez Fínsko o jednu noc, aby sme ju pre zmenu mohli stráviť s kamarátmi, ktorých sme tak dlho nevideli. Spočiatku bola atmosféra trochu rozpačitá. Niektorí boli nahnevaní, že sme nešli naraz, niektorí zase rozčarovaní, že sa nám vôbec podarilo sa stretnúť. Spolu sme sa vydali k jazerám pri Kildinstroji (pripomínam, že jedna z mála ciest vo vojenskej zóne, na ktorú sa dalo odbočiť), kde sme našli krásne miesto na malom kamennom vŕšku. Dostať sa na ne síce chcelo trochu šoférskej obratnosti v teréne, ale čo by naše autá nezvládli. Stáli sme na tráve, nad zrazom s množstvom veľkých kameňov a kamenných plošín, po ktorých sa dalo liezť a skákať. Po prvých pohárikoch napätie rýchlo opadlo a v dobrej nálade sme si do neskorej noci vymieňali zážitky. Jednou z vecí, ktoré na Rusku tak milujeme je, že neexistujú obmedzenia vjazdu do lesa či do hôr (okrem tých vojenských). Ktorákoľvek cestička sa nám pozdáva, tou sa môžeme vydať a slobodne kempovať.
Keďže sme už mali jemný časový sklz na fínsky trajekt, museli sme na hranice vyraziť čím skôr. Nie veľmi sa nám chcelo, takže sme sa nám pomalším tempom podarilo odísť až okolo desiatej. Na veľký „darčekový“ nákup sme sa zastavili v Mončegorsku. Uprostred mesta nám trochu skapal motor. Opäť sa zasekol štartér, takže okoloidúci mali nachvíľu zábavku, keď sme odtáčali auto nabok, vykladali kufor a klepali železnou tyčou po štartéri. V obchode sme v rámci colného limitu domov nakúpili vodky (v prepočte 6 € za fľašu), pivá, kaviár (veľmi málo, lebo bol veľmi drahý) a sušené kalamáre. V bežných supermarketoch väčších miest majú neskutočný výber najmä z týchto produktov. Najrozsiahlejšie regály sú samozrejme s vodkou a pivom.
Na hranicu sme sa mali stočiť asi 150 km južne od Kandalakše a potom pokračovať približne rovnakou dĺžkou západne k Fínsku. Cesta po M18 prebiehala v zásade hladko, problémy nastali až po stočení na zapád. Chceli sme natankovať plnú nádrž kvôli fínskym cenám, lenže cena za naftu bola neprirodzene vysoká. Povedali sme si, čo už, veď k hraniciam ešte musí byť nejaká pumpa. Keďže už bol predsalen neskorší augustový dátum, večer sa začalo regulérne stmievať a aby nebolo málo, aj pršať. Cesta sa pomaly zhoršovala. Asfalt bol neskuotčne rozbitý, diery boli plné vody, absolútne sa nedalo odhadnúť ich hĺbku. Asfalt sa postupne zmenil na šotolinu, ktorá bola paradoxne v lepšom stave. A možno sa nám to len zdalo, lebo dopady do prašných rozmočených dier neboli tak tvrdé. Blízko najbližišeho pohraničného mesta sme našli pumpu, kde sedela staršia pani. Mali sme už iba kartu a eurá, ale neprekvapilo nás, že na tejto schátralej pumpe ďaleko od všetkého neberú ani jedno. Pani nás ubezpečila, že jedna pumpa k hraniciam ešte určite bude. Tak si ideme ďalšiu hodinku po rozbitej tmavej ceste uprostred lesa, keď po pravej strane míňame veľké, nefunkčne vyzerajúce cisternové autá. Zdá sa mi, že vidím skratku DT (ruské označenie dízlu), ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Nafty už máme nebezpečne málo. Teda ručička ukazuje nič. Nehybne leží pod poslednou paličkou rezervy a tvári sa, že ideme už len na vzduch.
Zrazu začneme vidieť tabule hraníc. Super, takže tankujeme až vo Fínsku. Ako sa ale blížime, všade je podozrivá tma. Prídeme až k hraničnému plotu, ten je zamknutý, len tma a ticho. Trúbime, pískame, nič. Bez nafty o jednej v noci to pri hranici, o ktorej vlasne ani nevieme, či vôbec funguje, nie je sranda. Spomenula som si na tie cisterny, otočili sme sa opačným smerom a zázrakom prišli až k nim. V malej búdke sme cez škáru okna videli spať týpka. Jemne sme klopkali, nech ho nevyplašíme a nezačne po nás hneď strieľať. Prebral sa, na 2 cm otvoril dvere, nevľúdne zašomral, že „zaftra“ a ľahol si spať. Takže žiadnu podstatnú informáciu, ako napríklad, či sa cez túto hranicu vôbec dostaneme domov, nám nepovedal. Neostalo nám nič iné iba zaparkovať medzi dízlovú a benzínovú cisternu a prečkať noc. Na ukľudnenie sme si rýchlo dali pár pív a zaspali sme.
Od cca siedmej sme v pravidelných intervaloch vstávali a vyzerali, či už pán z búdky vstal. O ôsmej začala hučať centrála. Naozaj je to funkčná pumpa. Teraz ráno pumpár vyzeral omnoho milšie ako v noci. Chvíľu sme sa s ním dohadovali, keď začali prichádzať náklaďáky s pohraničiarmi. Cez noc jednoducho nepracujú, ľudia predsa nemajú čo prechádzať cez hranicu v noci. Naplnili sme nádrž predraženou naftou a odhodlane sme sa postavili pred zamknutý plot. Vyšiel vysmiaty vojak, že ešte máme počkať, kým o deviatej otvoria hranicu a že cez „zónu nikoho“ máme ísť pomaly, aby sme tam podozrivo dlho nestáli. Presne 9:00 nám otvorili závoru a prví sme vstúpili na hranicu. Bola prekvapivo pekná a nová, prechádzali sme cez rôzne detektory a veľmi sa čudovali, že nie sme v žiadnom zariadení registrovaní ako turisti. Lukáš ich však presvedčil, že registráciu mať nemusíme, keď máme autoturistické víza a spíme len tak v aute. Nechali si otvoriť dvere a kufor a letmo si prezreli priestor. Ako sme tam tak stáli, štyria mladí ľudia v teplákoch a gumákoch zdeptaní a zničení z minulej noci, bolo im jasné, že nič pašovať nebudeme a zľutovali. Fínska hranica prebehla ešte hladšie. Veľmi sympatický vtipkujúci Fín nám pozrel doklady, dvaja prišli v rukaviciach k autu, opreli sa o sedadlá, pozreli na seba, povedali niečo nezrozumiteľné typu „Necháme ich?“- „Nechajme.“ a pustili nás preč.
Tak sme sa po neuveriteľných troch týždňoch dostali naspäť do EÚ. Bol to zvláštny pocit. Cesta sa od M18 veľmi nelíšila, až na soby, ktoré voľne pobehovali popri ceste a niekedy aj priamo po ceste, keď sa im zachcelo. Čakala nás celodenná cesta Fínskom až niekde k južným jazerám. Po dvatsiatich minútach sa konečne aj navigácia Andrejka prebudila a začala poctivo navigovať. Prechádzali sme celou Karéliou, neustále sme míňali obrovské jazerá. Krajina bola krásna, čistá, v porovnaní s Ruskou Karéliou bola akoby svetlejšie zelená a menej husto zalesnená. Čím južnejšie sme šli, tým menej surová bola príroda, tým obývanejšie boli okolia jazier a tým viac miest bolo naokolo. Okolo šiestej sme sa dostali k najjužnejším jazerám, asi 150 km od Helsiniek. Zastavili sme sa v obchode, za 3 pivá a nátierku som zaplatila 8,80 €, čo ma hneď vytrhlo z pokojnej euforickej nálady naspäť do reality.
- - -
Pôvodne vložený článok sa nachádza na: http://www.reporter24.sk/clanky/za-polarny-kruh-na-vw-cast-9-cez-hranice-na-juh/
Komentáre k článku:
UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.
Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.
Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.