Vojaci síce bojujú, no ľudia musia žiť svoje ťažké životy... - Expedícia Donbas 2016 - 3. časť.

Vraciame sa z Donbasu - netajím sa, plní dojmov a zážitkov. Nie, neboli sme tam, kde denne ide o život, "len" 1,5 km bližšie na území kontrolovanom  regulérnou armádou Ukrajiny. Teda na území, ktoré je pod správou Ukrajiny. Videli sme  dosť na to, aby sme mohli povedať, že opätovne na vojnu doplácajú hlavne úplne bežní ľudia. Z Konstantinovky sa väčšina obyvateľov už odsťahovala. Pravdepodobne poznajúc mentalitu politikov na oboch stranách, nevideli tam svoju budúcnosť. Už po ceste na Donbas, ale aj priamo v meste i pri frontovej línii sme sa stretli s uplne bežnými  ľuďmi ale aj vojakmi, ktorí nám povedali toho dosť, aby sme boli vďační za to, kde žijeme. A myslím to naozaj vážne.

Nočným vlakom sme sa vrátili do Kyjeva. Mesto už poznám pomerne dobre, no vždy sa rád poprechádzam po Majdane, Krescatyku a posedím v príjemných reštauráciach v centre mesta.

Ubytovali sme sa v hoteli na jednu noc a tak ani neskoro večer sme nestrácali drahocenný čas sedením na hotelovej izbe. Každá chvíľa je drahá...

Malú prestávku som si urobil v Mc Donald´s, kde som napísal  a publikoval článok o korupcii a neprípustnej tolerancii voči nej. Tu je: http://www.seredonline.sk/clanky/podstata-korupcie-je-v-nasej-tolerancii-voci-nej/

Doobedie sme využili na návštevu monumentu  Matka vlasť vypínajúceho sa nad mestom. Okrem prezretia múzea v pamätníku, sme sa dohodli aj na vystúpení do jednej z rúk oceľovej sochy. Zážitok zaujímyvý, aj keď výhľad obmedzený na jednu stranu mesta. Rozhodne však nebanujem.

Ďalšie túlanie po meste a neskôr popoludní  presun na železničnú stanicu s večerným odchodom vlaku do Užhorodu. 

Noc v plackartnom prebehla bez problémov - úprimne? U nás by som mal obavy cestovať takýmto spôsobom. Ukrajinci sú iní. Žiadne incidenty, milí ľudia ochotní podeliť sa aj o večeru. Ďalšie tri čaje a tentokrát aj dohoda s dežurnou - pre nás za symbolickú sumu od nej odkupujem originálny čajový pohár s kovovým rámom. Tento zostal v štúdiu a rád ho používam na čaj aj dnes.

Ráno je sychravé a my vystupujeme v Užhorode. Sme si vedomí toho, že prechod na Slovensko nebude jednoduchý. Je nedela a tak nejazdí ani tých pár busov. Cez hranicu medzi Užhorodom a Vyšným Nemeckým pešo neprejdeme, preto rozmýšlame ako ďalej. Do popoludnia sa nám čakať neche, tak berieme taxi na colnicu  Malé / Veľké Slemence. Cez tento prechod je možné prejsť výlučne pešo. Odtial by sme mali stihnúť autobus do Veľkých Kapušian, následne do Michaloviec a potom tretí spoj do Košíc. Keď na to spomínam, ešte dnes sa čudujem, ako sme túto kombináciu vlastne zvládli. Viac menej pomohla aj náhoda a šťastie.

Na colnici sme boli jediní, koho colníci nepovažovali apriori za pašerákov. Až nám nechceli veriť, že nenesieme žiaden alkohol ani cigarety. Odznaky na bundách EXPEDICIA DONBAS ich ale prekvapili ako aj fakt, že sa z Donbasu naozaj vraciame. Nakoniec do počítača colníčka radostne zapisuje nejakú pol litrovku vodky a rýchlo sa presúvame k autobusovej zastávke, kde o minútu brzdí autobus. Evidentne priaznivec M.Kotlebu valí cez dedinu bez zastavenia s poznámkou na čakajúceho spoluobčana s príslušenstvom k rómskemu etniku "ešte nie je tak zima, aby nemohol ísť pešo". Autobusové stanice ktoré pri prestupoch striedame sú ošarpané a osirelé. Východ proste vymiera.

V Košiciach sa najeme a hodnotíme, že lepšiu kombináciu prepravy z Užhorodu sme momentálne vymyslieť nemohli. Kupujeme si 1. triedu a stíhame prvý rýchlik smerom na západ a  na železničnej stanici v  Trnave nás čaká Monika s Deniskom.  Doma sme teda skôr, ako keby  sme nevyužili zložitú kombináciu pri pechode na Slovensko. To by sme totiž boli niekde medzi Užhorodom a Košicami. Domov by sme museli ísť nočným rýchlikom. No teda, strašné! Tak, ako spojenie Slovenska s Ukrajinou. Hanba, kompetentní by sa mali zamyslieť...

Vyhodnocujeme našu cestu na Donbas. Jednoducho - výborná! Určite sa vrátime. Najbližšie to bude Mariupol pri Azovskom mori. Môžete sa pridať. Donbas - vlastne Ukrajina naozaj stojí za to...