Odvážna cestovateľka

Viem, že táto stránka je o dianí v Seredi , o problémoch mesta a ich riešení, ale chcela by som Vám napísať jeden úsmevný príbeh, ktorý sa skutočne odohral . Je to príbeh jednej staršej pani, obyvateľke Serede, ktorá sa bez znalosti cudzej reči vybrala letecky na druhý koniec sveta, do Ameriky. Táto pani nikdy nikam necestovala. Dlhé roky dokonca nebola ani mimo Serede. A ona sa rozhodla podstúpiť túto pre ňu „dobrodružnú“ cestu. Mala syna v Amerike a deväť rokov sa nevideli. A keďže je to dlhá doba, aby bola matka odlúčená od svojho syna, rozhodla sa navštíviť ho. Rozhodovala sa strašne dlho. Nevedela ako treba vybaviť veci okolo cesty: nový pas, víza, letenky. Nový pas a víza si krvopotne vybavila. A ako cestovania neskúsená si išla vybrať letenku. Pracovníčky cestovnej kancelárie jej museli poradiť. Vybrala si trasu: cesta tam - Viedeň, Amsterdam, Detroit a konečná Tampa . Cesta späť: Tampa, Memphis, Amsterdam, Viedeň. Táto pani, čo nikdy necestovala, mala letenku do USA v ruke a zrazu zbadala, že bude musieť 2x prestupovať !!! Váhala, či bude mať na odvahu absolvovať cestu !!! Veď nevedela žiadny cudzí jazyk !!! Ako sa dorozumie ??? Bude musieť batožinu vyzdvihnúť a opäť podať !!! A tie letiská sú obrovské !!! Ona určite zablúdi !!! Všetci sme ju upokojovali, že ty si „papuľnatá“, ty to zvládneš. Snažili sme sa ju naučiť pár slov po anglicky, ako: batožina, toalety, východ... Urobili sme jej kartičky, na ktorých mala z jednej strany napísané vety po slovensky a na druhej strane po anglicky. Rodina a aj kolegyne jej dodávali odvahu. Tú napokon pozbierala a vydala sa na cestu. Do Viedne ju zobrali známi na aute. Tu jej pomohli podať batožinu a presne povedali kde, kedy a ako nasadnúť do lietadla. Lietadlo vyštartovalo. Všetko prebehlo v poriadku, dokonca jej nebolo ani zle. A pristála v Amsterdame. Keďže sa nevedela dohovoriť, ukazovala letenku uniformovaním pracovníkom. Tí jej síce niečo vysvetľovali, ale ona nič nerozumela. Pani v nemom úžase sledovala ľudí okolo seba. Ako chodia hore-dole, jedni cestujú sem, druhí tam. Ako keby každý presne vedel kam má ísť a čo robiť, len ona nie. A všetky letiská jej pripadali také obrovské ako celá Sereď. A odrazu započula český jazyk. A našla svoju spásu. Z Amsterdamu do Detroitu cestovala skupinka lekárov z Prahy. Milá pani sa ich chytila ako kliešť. Spolu s nimi presadla do lietadla do Detroitu. Tu jej opäť pomohli, lebo musela batožinu vyzdvihnúť a opäť podať. Keby nebolo týchto ľudí, neviem ako by to zvládla. Už len také základné veci , že sa jej pýtali, či si batožinu balila sama. A ona nič nerozumela... Odtiaľto pani letela do Tampy. Tu vystúpila a nevedela čo ďalej. Ostala stáť. Letisko obrovské a ona sama : staršia slovenská pani. Nevedela ani to, kde je východ, nieto ešte kde má hľadať batožinu. Ale nájdu sa aj dobrí ľudia. Jeden turista zbadal, že je bezradná, tak na ňu len zamával , aby išla k nemu a nastúpila na malý vláčik. Len povedal: " bagaž " . Milá pani spozornela, lebo toto slovíčko sa krvopotne naučila a poznala ho. Tak k nemu nastúpila a bolo jej úplne jedno čo bude...S vláčikom sa dostala ku svojej batožine. Vyzdvihla ju a nasledovala dav, že však ju niekam dovedie. A zrazu za dverami zbadala svojho syna, ktorý ju už čakal. Zvítali sa a tešili, že sú spolu. Prežila v Amerike nádherné chvíle. Ale po piatich týždňoch ju čakala cesta naspäť. Ale tá bola úplne iná ako cesta tam. Jediná výhoda bola, že batožinu nemusela nikde vyzdvihovať. V Tampe ju syn odprevadil až po vchod do lietadla. Vystúpila v Memphise a tu musela presadnúť do lietadla do Amsterdamu. Zase len ukazovala letenku uniformovaním pracovníkom. Tí videli, že neovláda jazyk, tak ju chytili za rameno a presne ukázali, kde sa nastupuje a o koľkej. Pani si sadla a čakala na odlet. Ona počas čakania na odlety vždy sedela bez pohnutia. Dokonca nešla ani na toaletu, aby nezablúdila. Už bola kľudnejšia, lebo ďalšia zastávka bola v Amsterdame. A tu predsa už bola !!! Ale ostala prekvapená, lebo pri prílete bolo to letisko v jej očiach úplne iné, ako keď tam bola prvý krát pri odlete. A zase prišlo na rad ukazovanie letenky. A na jej prekvapenie, k nej boli zamestnanci opäť milí a ochotní. Poradili kde a kedy má nasadnúť. Tak si sadla a čakala na odlet. Prisadol si k nej manželský pár, prihovorili sa jej po anglicky, no ona sa len usmievala. Veď nerozumela. Tak sa jej pýtali : espaňol ? deutsch ? A ona nič. Len odpovedala úsmevom. Potom sa opýtali : pa rusky? A pani, že „da“ Tu sa chytala. Ale tento jazyk zas neovládal manželský pár. Jedine čo vedeli bola tá otázka „pa rusky „ Ale naša pani si aj vydýchla, lebo po rusky už dávno zabudla. Tak bola rada, že nemusela komunikovať. Ale komunikácia v cudzom jazyku si ju počkala. V lietadle sedela vedľa jedného mladého muža. Pýtal sa jej odkiaľ pochádza. Vraj keby sme ju videli, ako prebiehala konverzácia....rukami-nohami ... Ale dokázala tomuto mužovi odpovedať, že je zo Slovenska. A on, že „ á Slovensko-Bratislava-Žilina-Košice „ Tento mladý muž bol zjavne na Slovensku. Vraj sa tak dobre porozprávali, až ich tie ruky a nohy boleli. A nakoniec sa obaja smiali. A vo Viedni to bola už hračka. Už ju tu čakali známi a doviezli ju domov. Konečne DOMOV. Keď nám túto historku rozprávala , všetci sme ju pozorne počúvali a zároveň sme sa smiali. Ale boli sme hrdí, že túto cestu zvládla. Tento rok sa opäť vydá na cestu do USA. Ale už to nebude tá ustráchaná pani. Už bude „frajerka“. Veď keď to zvládla prvý krát, tentoraz to zvládne naisto. Mnohým sa tento príbeh bude zdať úsmevný, lebo sú v cestovaní zbehlí. Ale ak sa zamyslíte nad tým, že takúto cestu absolvovala, staršia pani v rokoch, sama, bez znalosti cudzieho jazyka. A navyše, ktorá nikdy nikde necestovala... Ale v podstate tento skutočný príbeh aj bol napísaný na pobavenie. Aby ste sa pri jeho čítaní trošku odreagovali od každodenných povinností. Veď aspoň ste sa dozvedeli, že Sereď má takúto odvážnu obyvateľku – cestovateľku.