Makarska riviéra - more, vlnky, slniečko?

Pre väčšinu (nielen) Slovákov je to tak. Chodia na dovolenku do Chorvátska za účelom zvlažiť svoje telo vo vode s väčším obsahom chloridu soľného ako máme doma a o trochu viac sa priblížiť k diagnóze známej ako rakovina kože. Takmer všetci si pri návrate z vody na breh všimnú vysoké kopce nad ich letoviskom, nikto z nich však nemá ani potuchy aké majú meno a už vôbec ich nenapadne, že na poniektoré z nich sa dá aj vyliezť. Za turistikou sa predsa chodí do Tatier a nie na Makarskú riviéru.

Existujú ale aj pochybní jedinci, ktorí sa po príchode do letoviska začnú pýtať delegáta cestovnej kancelárie na požičovňu bicyklov, mapy okolia, prípadne na to, čo je tam hore na kopci, že tam veje chorvátska vlajka. Delegát potom vyzerá ako vyoraná myš, nakoľko po dvojmesačnom pobyte v letovisku nemá ani poruchy, že tam vôbec nejaká vlajka je.

Povedzme si teda niekoľko základných faktov. Makarskú riviéru lemujú vlastne dve pohoria. Vyššie Biokovo a nižší Rilić. Najvyšším kopcom Biokova je Sveti Jure s 1762 m. n. m. O tom ale neskôr. Časť pohoria je dokonca národným parkom. Najvyšším vrchom pohoria Rilić je Šapašnik s 920 m. n. m. Obe pohoria na strane mora prudko klesajú až k morskej hladine, kým do vnútrozemia sa ich chrbty zvažujú oveľa pozvoľnejšie.

Ja som sa na konci prázdnin ocitol asi 24 km južne od Makarskej v letovisku Drvenik pod Kopcami pohoria Rilić. Drvenik sa skladá z dvoch častí - Dolnja Vala (severnejší záliv) a Gornja Vala. Nad severnou časťou sa v kopcoch rozprestiera pôvodná dedina Drvenik, kde žili jej obyvatelia až do roku 1962. Na výbežku medzi oboma zálivmi veje spomínaná chorvátska vlajka. A pretože patrím k tým pochybným dovolenkárom, ktorí vydržia na pláži maximálne 30 minút, bolo jasné, že kopce nad Drvenikom ma nenechajú pokojným. Do kufra som teda pribalil aj turistickú výbavu. Prvotné informácie boli nulové. Teda ak nepočítam ponuku fakultatívneho výletu na spomenutý tretí najvyšší kopec Chorvátska za 240 kuna. Nakoľko si viem predstaviť ako sa lepšie dá minúť 35 eur a považujem za prijateľnejšie vyšliapať si ten kopček po vlastných alebo na bicykli, poslal som delegáta CK v duchu do studených krajín (v teplých sme sa práve nachádzali).

Na druhý deň som navštívil miestnu informačnú kanceláriu, kde som dostal dostačujúcu mapu zaujímavostí Drvenika s turistickými trasami, ako aj mapu cyklistických trás v strednej Dalmácii. Bohužiaľ bicykel sa v Drveniku nedal požičať. Táto mapa teda zatiaľ putovala do archívu. Na tej druhej som zistil, že najvyšším bodom v mojom okolí je vrch Sokolić. Pracovníčka informačnej kancelárie mi však neodporúčala cestu na jeho vrchol. Asi si myslela, že som len taký plážový povaľač... No ale povedzte - potrebuje turista lepšie odporúčanie?

Jeden deň dovolenky som si teda nastavil budík na 5.30 a so svitaním som vyrazil z nadmorskej výšky 0. Stúpam po pôvodnej kamennej ceste do dediny Drvenik a o siedmej už raňajkujem pod chorvátskou vlajkou. Tá sa nachádza na mieste zvanom Gradina, po slovensky hradisko. To je však iba nejakých 200 metrov nad morom.

Nechcem sa tu však veľmi zdržiavať, pretože onedlho vyjde spoza hrebeňa slnko a ja chcem na výstup využiť čo najviac tieň. O 7.30 som v „starom sele“ Drvenik a začínam výstup na Drveničke stine. Začiatok chodníka je skrytý za jedným z domov, ale je označený. Rovnako ako aj chodník v celej trase. Nakoniec, nie je kde zablúdiť, z chodníka sa dá iba ťažko zísť. Alberto Fortis v 18. storočí to mal podstatne ťažšie. Bol prvý, ktorý prešiel z Drvenika do Vrgoracu a je podľa neho nazvaná táto cesta.

Značka na začiatku chodníka hlásila dĺžku výstupu hodinu dvadsať, ja som pri kamennej mohyle vo výške 655 m. n. m. stál už 55 minút po začiatku výstupu. Už počas stúpania na niektoré časti chodníka svietilo slnko, ale naplno som si ho užil až po tom, ako som dorazil na hrebeň. Od tejto chvíle som sa už pred ním nemal kam skryť. Nízke stromy neposkytujú takmer žiadny tieň. Mal som však šťastie aj na počasie. Akurát tento deň bol zo všetkých dovolenkových najchladnejší (rozumej okolo 30 stupňov Celsia), mierne zamračený a na hrebeni navyše pofukoval aj vietor, takže horúčava bola znesiteľná.

Po krátkom oddychu a foteni som sa najprv vybral niekoľko desiatok metrov po chodníku, ktorý pokračuje do dediny Kokorići. Vedie nízkym lesom a nič zaujímave na začiatku neponúka. Vrátil som sa teda k mohyle a začal som hľadať chodnik na Sokolić. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že inak ako po hrebeni to nepôjde. Chodník hrebeňom nie je značený najlepšie, ale pri odbočení z neho vám cestu zahatá väčšinou nepriechodný porast, takže aj tak nemáte na výber. Chodník už nie je vychodený, nakoľko viac ako z 90% vedie po skalách, po ktorých musíte preskakovať, niekde je nutne použiť aj ruky a skaly preliezť. Po 40 minútach som na vrchole, ktorý som mal po celý čas pred očami. Vedľajší vrchol sa mi však zdá akýsi vyšší a naozaj! Na tom, na ktorom stojím, je farbou namaľovaný nečitateľný nápis a nadmorská výška767 m. n. m. Posilňujem sa a uvažujem, či sa vydám aj ku skutočnému vrcholu Sokolića. Je už skoro desať hodín, slnko už je vysoko a uvažovať treba aj so silami potrebnými na návrat. Vody mam však dosť, tak idem na to. Chodník ďalej nevedie oblúkom po hrebeni, ale po veľkom kamennom vale v sedle, takže chvíľu klesá a až potom stúpa k vrcholu. Okrem ostrých kameňov, sa k hladeniu mojich nôh pridávajú aj všakovaké kriky a stromy. Výsledná zbierka škrabancov je celkom obsiahla. Po ďalších 30 minútach som o pol jedenástej na vrchole Sokolić v nadmorskej výške 788 m. n. m. Je to náhoda alebo osud? Tesne pod vrcholom mi totiž volá Miloš Majko...

Po celý čas výstupu fotografujem výhľady na okolitú krajinu, najmä na more, neďaleký ostrov Hvar a polostrov Pelješac. Chvíľami vidím dokonca v diaľke aj ostrovy Brač a Korčula.

Na vrchole nie je sľúbený kovový monolit iba opäť farbou namaľovaný názov a nadmorská výška. Urobím zopár fotografii a dávam sa na zostup. Nie je to o nič ľahšie, ruky používam dokonca častejšie ako pri výstupe. V nohách už začínam cítiť prejdene výškové metre. Ostré rozoklané skaly im nedajú oddýchnuť ani pri ceste dole. Od kamennej mohyly na Drveničke stine je to už ale pohoda. Za hodinu a pol som späť v starom Drveniku, kde je jedine miesto na doplnenie vody široko-ďaleko. Na návrat by mi ale vystačila aj tá moja. Nie je ľahké niesť niekoľko litrov vody hore do kopca, ale jej nedostatok by mohol viesť aj k horším veciam ako je iba predčasný návrat. V týchto vyschnutých horách nie sú žiadne potôčiky ani studničky, kde by sa dala voda doplniť, netreba preto jej dostatočné množstvo podceňovať. Ja som so sebou mal na začiatku tri litre. 

A ešte jednu dôležitú vec je nutne si so sebou zobrať - vhodnú obuv. Botasky (na šľapky rovno zabudnite!) vám budú stačiť pokiaľ sa vyberiete na prechádzku do starého Drvenika alebo na hradisko. V žiadnom prípade sa v nich nepúšťajte vyššie. Riziko pošmyknutia je veľké a pokiaľ chcete ísť až na Sokolić, pevná obuv je nevyhnutná.

Aby som dokončil moje putovanie... Následne som už pokojným tempom po asfaltke, cez vyhliadku Kremenik dorazil až k moru, opäť do nadmorskej výšky 0, kde som tekutiny doplnil chorvátskym pivom. A keďže sa počasie prudko zlepšilo (mráčiky zmizli a slnko opäť pražilo), išiel som si dobyté kopce obzrieť z vody, spolu so zvyšnými dovolenkujúcimi, ktorí doteraz netušia, že sa dá na morskú hladinu pozrieť aj z väčšej výšky ako je hotelový balkón.