Gruzínsko - Azerbajdžan - Arménsko a Náhorný Karabach 2018. Časť 3.

Cez azerbajdžánsko-gruzínske hranice sme prechádzali takpovediac so stiahnutým zadkom. Po celú dobu pobytu sme sa totiž báli odhalenia cez vlakové okienko vyhodených asi 60-tich kusov samolepiek s logom expedíce do Náhorného Karabachu.

Inú možnosť sme totiž nevideli, nakoľko pri ceste z Tbilisi do azerbajdžanského Baku nočným vlakom si azerbajdžanskí policajti dali za záväzok dokázať nám návštevu Náhorného Karabachu, pre ktorý sú takmer štvrťstoročie vo vojnovom konflikte s Arménskom.

Azerbajdžan sme teda opustili úplne bez problémov hodnotiac, že iniciatíva aj azerbajdžanských policajtov siaha len do výšky ich platu.

Po prechode Červeného mosta (reálne je sivý ako väčšina ostatných oceľových motov) opätovne vchádzame na gruzínsku pôdu. Nezdržíme sa tu však dlho. Namiesto pôvodného plánu ísť maršrutkou do Tbilisi a odtiaľ nejakým spôsobom (pravdepodobne taxíkom resp. maršrutkou) do arménskeho Jerevanu sa priamo na hraniciach rozhodujeme pokúsiť čas šetriť. Objednávame si taxík, ktorý nás odvezie priamo na arménske hranice. Týmto rozhodnutím šetríme prakticky jednu noc, čo je pri našich cestách neskutočne veľa.

Pri asi hodinovej ceste sa nič dôležité nestane a my nachádzame arménsky taxík čakajúci na gruzínskej strane hranice. Teší nás, že cez hranicu nebudeme musieť cupitať pešo. Dohadujeme sa na cene za priamu cestu do Jerevanu.

No až taká priama zase nie je, nakoľko pár sto metrov za hranicami zastavujeme pri prízemných budovách s obchodmi. Meníme peniaze aspoň na prvú noc pobytu v Arménsku.

Následne u arménskeho mobilného operátora kupujem SIMkartu s dostatočným kreditom na stiahnutie dát. Mobilného operátora si vyberám si na základe  odporúčania taxikára. Priplácam si vysoko nadštandardný servis u operátora, čo je evidentne chybou. To sa však dozvedám až následne v Jerevane. Základné služby sa "odborníkom" v predajni nadstaviť síce podarilo, no po priplatení si 5 GB dát mobil takpovediac ohluchol a oslepol. Po asi trištvrte hodine skúšania nadstaviť telefón systémom pokus-omyl si predajca aspoň v galérii prelistoval uložené súkromné fotografie a z čoho rýchle pochopil, že Arménsko nie je zrovna vrcholom mojich cestovateľských snáh. Nakoniec to tak či tak vzdáva a ja odchádzam s hotovosťou asi o 9 Eur menšou a telefónom použiteľným jedine tak na zatĺkanie klincov.

Taxikár nám oznamuje, že sa musí zastaviť v najbližšej dedine u seba doma prezliecť a dotankovať plyn. Súhlasíme, čo však pomerne rýchlo ľutujeme. Z prezliekania sa stala generálna očista jeho telesnej schránky a tankovania plynu takmer generálna oprava jeho auta. V servise pozostávajúcom z polorozpadnutej garáže s hlinenou podlanou mu demontovali starú plynovú nádrž, namontovali novú a počas nášho nervózneho čakania na ulici mu možno vymenili aj olej a urobili generálku motora. Neskôr ľutujeme, že sme nepočkali ešte pár minút navyše a nevymenili mu aj pneumatiky.

Unavení sadáme do taxíka a vyberáme sa na neskoro večernú cestu z gruzínskych hraníc do Jerevanu. Taxikár našu informáciu o cieli cesty, ktorým je Náhorný Karabach prijíma s radosťou a tvrdí, že počas konfliktu o toto územie bol dôstojníkom, ktorý na strane víťazných Arméncov bojoval.

Už z predošlej cesty viem, že cesta do Jerevanu z gruzínskych hraníc vedie mimoriadne blízko k štátnej hranici s Azerbajdžanom. Dokonca tak blízko, že na úseku niekoľkých kilometrov vodiči jednoducho na ceste radšej vôbec nezastavujú, nakoľko sa boja ostreľovania ostreľovačmi čakajúcimi na príležitosť na azerbajdžánskych pozíciách. Skutočne cesta cez Arménsko vedie prakticky po hraničnej čiare a bunkre je vidieť len niekoľko stoviek, niekedy doslovne len sto metrov od frekventovanej cesty. Keď prichádzame k predmetnému úseku, taxikár nás na to upozorňuje a keďže lokalitu má poznať dôkladne, otočený k azerbajdžanskej hranici nám vysvetľuje číhajúce nebezpečenstvá. Je tma a Murphyho zákony sú dôsledné. Nestíhame ho upozorniť na kráter v asfalte, ktorý v plnej paráde prejde pravým kolesom, čo spôsobuje okamžité preseknutie a vyfučanie pneumatiky.

Vojnovým veteránom podrobne poučený o číhajúcich nebezpečenstvách sa pozeráme na seba s nevyslovenou otázkou čo asi tak teraz taxikár urobí. Našťastie sme v pomerne kopcovom teréne tak bez akéhokoľvek šetrenia už prerazenej pneumatiky a disku, auto spúšťa za kopec, za ktorý by nás mal aspoň čiastočne kryť pred možným nebezpečenstvom zo strany vojakov susednej krajiny. Z kufra auta vykladáme batožinu a tak rýchle vymenenie rezervy som v praxi ešte nikdy nezažil. Vyzerá to tak, že sa u Arméncov nejedná o paranoju ale riziko ozbrojeného incidentu je v danej oblasti naozaj reálne.

Na večeru sa zastavujeme v jednej z reštaurácií popri ceste. Jedná sa o komplex samostatných záhradných domčekov, ktoré sú ideálne skôr pre skupinu túžiacu po súkromí pre alkoholovú párty, no jedlo je pomerne dobré a nám padne vhod. Naposledy sme ho totiž jedli niekde na odpočívadle v Azerbajdžane počas prestávky, ktoré mal autobus dve.

Blížiac sa k Jerevanu nám taxikár oznamuje, že nás vysadí na najbližšom stanovisku taxíkov, nakoľko on potrebuje ísť na nejaké sídlisko na predmestí. Prenikavý Pitralon, sprcha a čisté oblečenie a manželka nechaná v dedine pri hraniciach, pred nočnou cestou do Jerevanu nás presvedčilo o tom, že taxikár takéto nočné cesty do hlavného mesta využíva buď na stretanie s frajerkou, alebo na návštevu bordelu. V každom prípade nám to trošku komplikuje situáciu, nakoľko prestúpenie do ďalšieho taxíka nám závratným spôsobom predražuje celý transfer. Priplácame asi 5 Eur   ;-) a nakoniec zistíme, že ešte aj z nich mal taxikár dohodnutú províziu. Nový taxík nás odvezie na hostel, ktorý sme si operatívne zabookovali v reštaurácii pri večeri. Ide o novostavbu rodinného domu. Izby sú vkusne zariadené, čisté a keby boli sociálky priamo v nich, určite by sme mohli hovoriť o hoteli zaslúžiacom si aspoň dve hviezdičky.

Ráno sa taxíkom nechávame odviesť do centra mesta k mobilnému operátorovi, od ktorého očakávam nastavenie môjho telefńu. Otvára asi o trištvrte hodinu, preto využívame pohodlnú kaviarničku hneď vedľa a dávame si kvalitné espresso hneď s raňajkami. Z kaviarne  ako suvenír nesiem nápojový a jedálny lístok do Deniskovej (môj desať ročný syn) zbierky. Má asi kilogram, čo by som však neurobil pre doplnenie bohatej zbierky z celého sveta?

Hneď po otvorení predajne šikovná mladá slečna asi po 20 sekundách manipulácie s telefónom pokýva uznanlivo hlavou nad výškou môjho kreditu, ktorý mám zakúpený a informuje ma, že pri takto exkluzívnej službe musím doplatiť ešte nejakú dodatočnú aktiváciu. Stojí ma to ešte niečo viac ako Euro a následne internet v telefóne beží jedna radosť. Vo vedľajšej kaviarni zaplatíme účet a začneme s presunom na autobusovú stanicu, kde plánujeme chytiť najbližšiu maršrutku do Náhorného Karabachu.

Cestou obchádzame najväčšiu mešitu v meste, desiatky reštaurácií a kaviarní. V Jerevane to žije...

Keďže informácie domácich hovoria o pomerne dlhej vzdialenosti na autobusku, rozhodujeme sa použiť mestskú dopravu.

Na zastávke stretáme dvoch bezradných mladých talianov, ktorým arménština a nápisy na maršrutkách nehovoria úplne nič a tak sa vo viere v záchranu obracajú na nás.

Síce arménsky nevieme, no predsa len ruština situáciu vždy zachraňuje a tak ich dovedieme na autobusku. Meníme ďalšie Eurá a novým talianskym priateľom ešte pri okienku dohodneme lístky a pýtame sa na to, odkiaľ odchádzajú maršrutky do cieľa našej destinácie -  Stepanakertu.

Ani za okienkom sa s vytreštenými očami pozrie na hodinky a rukou ukáže na začiatok autobusovej stanice s informáciou, že o 4 minúty nám odchádza posledná dnešná maršrutka smerujúca do Náhorného Karabachu. Stíhame naozaj na poslednú chvíľu, platíme vyberačovi cestovného o pár drobných navyše.

Takže pozor ! Posledná maršrutka do Stepanakertu z Jerevanu odchádza denne o 11:00.

Vodič čaká na to, kým si kúpime minerálku a niečo pod zub. Následne v rozheganom mercedese opúšťame Jerevan.

Cesta do Náhorného Karabachu vedie  "popod" neďaleké pohorie a my s obdivom pozorujeme a fotografujeme svetoznámy Ararat.

Prechádzame krajinou z časti pripomínajúcou dobu dávno minulú. Mám na mysli tak sedemdesiate roky minulého storočia. Minimálne niektoré autá v niektorých dedinách pochádzajúce z doby najväčšieho rozkvetu socialistického  ZSSR to tak pripomínajú. V motoroch su mechanici strčení tak, že im trčia iba nohy. No čo už... Nie všetci žijú v blahobyte.

Asi po troch hodinách ako tak znesiteľnej cesty nastupuje hotové utrpenie vo forme neskutočne zákrutovej a zároveň stúpajúcej a klesajúcej cesty, ktorej kvalita na mnohých miestach je obdobná, možno horšia ako niektoré úseky ciest na Ukrajine. Nebolo by na tom nič mimoriadne, keby vodič maršrutky tento fakt neignoroval a neprechádzal po nej niekedy aj 100 km rýchlosťou. V maršrutke sedíme sami s mladou rodinou vracajúcou sa do Stepanakertu.

Lietajúc na sedadle z boka na bok rozmýšľame, či môže byť ešte horšie a či stihneme do hlavného mesta Náhorného Karabachu prísť pred tým, alebo skôr ako maršrutku povraciame.

Po ceste do Náhorného Karabachu prechádzame cez množstvo dedín a pri jednej z nich je veľký kruhový objazd. Priamo v kruhovom objazde je niekoľko stĺpov so zástavami štátov a čo nevidím. Mimo inými aj zástava Slovenskej republiky. Tak v Arménsku, niekde medzi Jerevanom a Náhorným Karabachom by som toto určite nečakal.

Ďalšou perličkou je trasa a geografické vedomosti domácich ľudí. V jednom úseku ideme iba niekoľko kilometrov od hraníc s Iránom. Vodiča maršrutky sa pýtam na hranicu vo viere, že sa dozviem o možnosti navštíviť aspoň prihraničnú oblasť na druhej strany čiary. V debate však nepokračujem, nakoľko vodič hovorí, že o žiadnej blízkosti iránskej hranici nevie a ani netuší či Arménsko s Iránom vôbec susedí. Ukazujem mu GPS-ko so šípkou, kde sa aktuálne nachádzame aj s vyznačenou hranicou, no on len pokrčí plecami a s dokonalým kľudom konštatuje, že to je nezmysel. Beriem jeho názor ako fakt a chápem, že keď niekto roky rutinne jazdí jednu asi 8 hodín trvajúcu trasu rozheganou maršrutkou a do iných štátov necestuje, necíti ani potrebu aspoň z času na čas sa pozrieť keď už nie na mapu sveta, tak aspoň Kaukazu, alebo krajiny kde žije.

Drobným uvoľnením je krátka zastávka na toalety a asi 20 minútové státie na hraniciach spôsobené dôsledným štúdiom našich cestovných pasov. Stojac pri okienku rozmýšľame, ako sa policajti budú pozerať na azerbajdžanské pečiatky, ktorých farba v našich pasoch ešte takmer nestihla zaschnúť. Vyzerá to tak, že v konflikte o Náhorný Karabach víťazná strana je podstatne tolerantnejšia v návšteve svojho úhlavného nepriateľa a chápu nás presne tak, ako nás chápať majú - sme cestovatelia turisti, ktorí s ich konfliktom nemajú nič spoločné.

Fotografujeme sa pri arménskej a karabašskej vlajke a následne opúšťame colnicu zaujímavo osadenú pod mohutným kamenným bralom. Sme v krajine, ktorej zvrchovanosť neuznal prakticky nik a tešíme sa, že sme na dosah k splneniu ďalšieho cestovateľského sna. Netušíme síce, čo nás vo vojnou ťažko skúšanom Náhornom Karabachu čaká, no sme radi, že sme tu.

Ďalšie stovky fotografií nájdete v galérii pod článkom.

Celý súbor reportáží z expedície   Gruzínsko - Azerbajdžan - Arménsko - Náhorný Karabach nájdete tu:  http://www.naexpediciu.sk/expedicia-nahorny-karabach-2018/

Ceny, časy odchodov vlakov a pod. sú aktuálne k termínu  uverejneniu článku, resp. termínu vykonanej cesty, čo bolo koniec marca a začiatok apríla  2018.

Ak máte záujem o rady, pomoc s organizovaním cesty, či konzultáciami týkajúcimi sa cenovo zaujímavého cestovania do netradičných destinácií, neváhajte nás kontaktovat e-mailom na: chcemist@naexpediciu.sk, alebo telefonicky na  0907 277 777. Pri komunikácii e-mailom vždy uvádzajte na seba telefonický kontakt. Ďakujeme.