GIBRALTÁR

Pod pojmom Gibraltár sa väčšine z nás vybaví predstava nadobudnutá ešte v školských laviciach, že Gibraltár je úžina medzi Európou a Afrikou. V skutočnosti tá úžina medzi dvomi kontinentmi tam je, ale tvorí ju najjužnejší cíp Európy, breh španielského mesta Tarifa a najsevernejší cíp Afriky, východne od marockého Tangeru. Samotný Gibraltár v minulosti bol a zdá sa že aj podnes zostal strategicky významným miestom.                                           

Trochu z histórie

V minulosti toto miesto na rozhraní Stredozemného mora a Atlantického oceánu ovládali Feníčania, Kartagínci, neskôr vojská Rímskej ríše, Vizigóti či Mauri, ktorí si tam v r. 711 pod vedením moslimského vládcu Tarika ibn Zijáda vybudovali predsunutú pevnosť pri dobíjaní rozdrobených kráľovstiev na Pyrenejskom polostrove. Neskôr moslimovia obsadili až dve tretiny celého polostrova. Ich nadvláda na tomto území trvala až do r. 1492, kedy v rámci reconquisty boli vojskami španielského kráľa Ferdinanda a jeho manželky Isabel z Európy vyhnaní späť do Afriky. Za toto sedem a pol storočia dlhé panovanie Maurov zanechalo za sebou početné architektonické pamiatky. Najznámejšou z nich je Alhambra neďaleko Granady. Začiatkom 18. storočia územie dnešného Gibraltáru dobili spojenecké holandsko-anglické vojská a v r. 1713 bolo toto územie aj formálne pripojené pod správu Britskej koruny.

Geograficky

je to malé územie- polostrov s rozlohou necelých 7 km² ktorý oddeľuje od pevniny hranica dlhá okolo 1 km. Celá je so Španielskom. A hoci oba susediace štátne útvary sú v EU, každý návštevník Gibraltáru musí prejsť pasovou a aj colnou kontrolou, aj keď táto je zväčša len formálná. Polostrov je z jednej strany obmývaný vodami Stredozemného mora a z druhej strany Gibraltárskym zálivom. Dominantou tohto maličkého polostrova je vápencový masív, ktorý sa týči až do výšky 426 m n.m. Pretože bezprostredné okolie je rovinaté resp. ho tvorí vodná plocha, pôsobí táto skala veľmi mohutným dojmom. Na celom území polostrova sa nenachádza pitná voda. Tú v súčasnosti získavajú z mora pomocou reverznej osmózy. Tesne za hranicou smerom do „Británie“ je vybudované letisko. Oba konce letiskovej runwaye ohraničuje voda... Pre svoju dĺžku patrí medzi päť najnebezpečnejších letísk na svete.  Spomínanú runway kolmo pretína cesta, ktorá vedie zo španielského mesta La Línea de la Concepción do britského Gibraltáru. Počas štartu či pristávania lietadla je doprava riadená svetelnou signalizáciou a rampami.

Obyvateľstvo a ekonomika

Obyvateľstvo tvoria dnes už miešanci pôvodného španielského obyvateľstva, Maročania, Briti (necelých 10%) a tzv. Janovskí Taliani. Na tomto území žije takmer 30 tis. obyvateľov, čo pri tak malej rozlohe predstavuje hustotu viac ako 4200 obyv./km² . Oficiálne sa tam hovorí po anglicky. Avšak domáci obyvatelia používajú vlastný jazyk, čo je zmes angličtiny, španielčiny a taliančiny. Prekročením hraničného prechodu s riadnou kontrolou, hoci obe krajiny patria do EU, je na prvý pohľad zrejmé, že ste v inej krajine. Červené telefónne búdky a poštové schránky, architektúra domov a v neposlednom rade aj trochu iný poriadok. Dostatočne dobre neviem pochopiť, ako mohli Briti ustúpiť od svojich tradícií, na ktorých tak lipnú. Na cestách sa totiž jazdí VPRAVO! Mesto žije predovšetkým z turistického ruchu. Podľa turistického bedekera Lonely planet i miestneho turistického sprievodcu, ročne navštívi mesto viac ako 5 mil. turistov. To sa dosť zreteľne prejavuje na počte parkovísk v okolí hraničného prechodu. Teda aj vo vzdialenosti asi 2 km od neho som len so šťastím našiel voľné miesto po vyše hodinovom hľadaní. Návštevníci prichádzajú autami, na bicykloch aj pešo. Samozrejme, čulý turistický ruch prináša so sebou pre mesto aj nemalé príjmy.

Čo ponúka Gibraltár turistom?

Okrem mesta s britskou kultúrou a so stredomorskou klímou, je to predovšetkým samotný vápencový masív. Naň sa dá dostať lanovkou, pešo alebo niektorým z minibusov aj s výkladom a upozornením na zaujímavé miesta, ktoré Vám za rovnakú cenu ušetria veľa chodenia. V útrobách tohto vápencového obra je rozsiahla prírodná jaskyňa. Pre turistov je lákadlom o.i. aj preto, lebo je vybavená emotívnym svetelným podfarbením s reprodukovanou hudbou starých majstrov. Sú v nej dve auditória s početnými miestami na sedenie, kde sa usporadúvajú počas roka rôzne koncerty, módne prehliadky či divadelné predstavenia. Celková dĺžka všetkých chodníkov v jaskyni meria asi 3 km . Ďalej sú to úzke cestičky po oboch stranách strmého skalného masívu s panoramatickými výhľadmi na okolie. Pri dobrej viditeľnosti je možné uvidieť severný breh Afrického kontinentu. Územie Gibraltáru má pre svoju strategickú polohu bohatú vojnovú históriu. Z čias, keď tam boli usadené anglické vojská (1779), vytesali vo vnúti skalného masívu  chodby s viacerými strieľňami. Celú rozľahlú chodbu tvorí dnes akési múzeum s dobovými zbraňami či s voskovými figurínami vojakov. Že toto miesto bolo a ešte aj je predmetom záujmu ovládať ho vojensky, svedčia betónové bunkre z ktorých vytŕčajú kanóny, vyrobené ešte v minulom storočí.  Skalný masív Gibraltáru je jediným miestom v Európe, kde môžete stretnúť voľne žijúce primáty. Sú to bezchvosté opice, makaky, vyznačujúce sa ostrými zubami a popudlivou povahou. Sú až nadmieru drzé a treba si dávať dobrý pozor, aby Vám niečo neuchmatli, ako jednej turistke, ktorá si do zakúpeného nanuku nestihla ani zahryznúť, a už  mal iného majiteľa...   Gibraltár v minulosti bol a aj dnes je predmetom sporu o územné nároky. Aj v súčasnosti si naň nárokujú ako Briti, tak aj Španieli. Traduje sa tu povesť, že posledný obyvateľ s britským pasom odtiaľ odíde krátko po tom, ako odtiaľ odíde aj posledný makak.. Možno aj preto tieto drzé stvorenia miestny tak rozmaznávajú.