Expedícia BALKÁN 2014 - 3. časť - Macedonia - v zemi Matky Terezy

Kosovo a nástrahy v ňom predpovedané asi každým komu sme pripravovanú expedíciu spomenuli máme úspešne za sebou. Blížime sa k štátnej hranici s Republikou Macedonia. Oproti štandardným dopravným značkám, ktoré poznáme zo štátnych hraníc z nedávnej minulosti pribudli informačné tabule, ktoré určujú kde sa majú radiť konvoje KFOR. Čakajúc asi 20 minút v rade sledujeme veľkú túlavú fenu, ktorá svoje potomstvo na svet privedie pravdepodobne ešte v ten deň. Čas využívame vyhotovením ďalších fotografií pri oficiálnom označení krajiny, do ktorej vchádzame.

Hraničná kontrola je bezproblémová, pečiatky do pasov si musíme vypýtať. Pomerne krátka cesta od hraníc do hlavného mesta Skopje ubehla v sledovaní dosť hornatej krajiny a okolia pripomínajúceho 90-te roky minulého storočia u nás. Presne tak sa nám javia aj prvé ulice hlavného mesta. Po ďalších asi 20tich minútach prichádzame do časti mesta, v ktorej jazdia poschodové autobusy vyzerajúce, ako by boli vyradené z londýnskej mestskej dopravy. Navigácia zatiaľ ukazuje, i keď počítame s jej vypovedaním po jej vypnutí. Mapa nás privádza presne pred vládne budovy kde parkujeme zastrčení oproti nemocnici, no vyslovene na skok od centra.

Od improvizovaného parkoviska prichádzame k námestiu, kde pri množstve monumentov a sôch stretáme skupinu demonštrantov, ktorých o pár minút kontrolujú policajti. Fotografovanie nevadí ani jedným ani druhým. Policajné auto patrí skôr do technického múzea ako na cestu, čo obdivuje hlavne Denisko. Intuitívne sa presúvame na jednu z obchodných ulíc a pešiu zónu. Tu kupujem pohľadnice, magnety na pamiatku a v podstate končíme pri Múzeu Matky Terezy. Špeciálne táto ulica a okolie múzea sú veľmi pekne upravené a čistotu na týchto verejných priestoroch môžeme iba závidieť. Vchádzame do malej predajničky plnej suvenírov pripomínajúcich nielen Skopje ale hlavne samotnú Matku Terezu a jej humanitárne posolstvo, ktoré zanechala svetu. Po schodoch vystupujeme na prvé poschodie, kde máme možnosť obdivovať originálne exponáty úzko spojené so životom Matky Terezy, fotografie z jej stretnutí zo štátnikmi z celého sveta, osobné listy a niekoľko jej osobných vecí. Múzeum je dvojposchodové a končí v kaplnke slúžiacej na bohoslužby. Múzeum Matky Terezy opúšťame s hlbokým dojmom a smerujeme na ďalšiu prehliadku hlavného mesta Macedonie.

Ďalšie fotografie na hlavnom námestí, ďalšie sochy, monumenty a nablízkané pamätníky na časy minulé. Kontrast so sanitným vozidlom vhodným podobne ako to policajné skôr do technického múzea. Po základnej prehliadke mesta sa vraciame k autu, je v poriadku a ani tu nedošlo k jeho vykradnutiu či poškodeniu. Ako sme správne predpokladali, žiadna z navigácií po reštarte nezobrazila mapu Skopje, teda opätovne budeme musieť využiť vlastné orientačné schopnosti a cestné dopravné značenie. Intuitívne hľadáme výpadovku z mesta, prechádzame cez polovyschnutú rieku a fotografujeme ďalšiu z historických budov, tento krát slúžiacu na jedno z ministerstiev. Postupne sa zotmelo a my v okrajových štvrtiach mesta hľadáme správnu výpadovku, ktorá nás navedie na Albánsko.

Večeriame na benzínovej pumpe, kde zároveň tankujeme plnú nádrž benzínu do auta. Vyzerá to na dážď a my nevieme čo nás v stále hornatejšom kraji čaká. Preto nebudeme riskovať ani nedostatok jedla, pitia a už úplne pohonných hmôt v nádrži. Za mestom vychádzame na diaľnicu ako inak s názvom diaľnica Matky Terezy, kde ide o cestu s pomerne nekvalitným povrchom, no je prakticky prázdna a cesta po nej ubieha výborne. Je asi 22. hodín a spustil sa hustý dážď. Mapa ukazuje naozaj rozsiahle hory, hlavne na strane Albánska. My sme po celom dni unavení, preto sa rozhodujeme zastaviť na modernej čerpacej stanici Lukoil, na ktorej okrem kaviarne, shopu je aj budova s vysoko nadštandardným až luxusným motelom. Napriek cene na pomery Balkánu vysokej sa ubytovávame. Ruskej spoločnosti nechávame zarobiť 66 Eur a ukladáme sa na spánok v pohodlnej a priestrannej dobre zariadenej motelovej izbe. Ja, ako obyčajne idem dole na recepciu na kvalitné espresso a s notebookom sa snažím pripojiť na internet, čo je žiaľ dosť problematické.

Raňajky v moteli sú úplne štandardné a my sa chystáme takmer v rovnakom daždi vyraziť ďalej. Odchádzame po rovnakej diaľnici smerom na Gostivar. Z hlavnej cesty odbočujeme do mesta plného neskutočne ledabolo zaparkovaných áut. Hlavnou ulicou sa preplieta iba ťažko a dominujú jej pomerne staré nehnuteľnosti s nie veľmi upravenými fasádami. Hľadáme kaviareň, v ktorej by sme si oddýchli a občerstvili by sme sa.  Pri jej hľadaní narážame na auto s piešťanskou pozn.značkou odstavené na parkovisku. Už na prvý pohľad vyhráva cafeteria s názvom Obama, ktorej reklamu tvoria veľké billboardy s vyobrazením prezidenta USA na pozadí so zástavou tejto krajiny. Kaviareň je však zatvorená, našťastie s nájdeným inej problém nie je a tak skúšame espresso ďalšej balkánskej krajiny.

Za zaujímavý považujem spôsob jazdenia domácich vodičov, ktorí nemajú problémy autami chodiť aj po prechodoch pre chodcov, či cez ostrovčeky na ceste. Gostivar opúšťame a smerujeme do ešte vyšších hôr bližšie k hranici s Albánskom. Moslimské mešity sa striedajú s kresťanskými kostolmi a hory sú výrazne poznačené množstvom kameňolomov. Aj v tejto krajine sú pôvodné názvy na dopravnom značení postrieľané. Sledujeme autá tých najstarších ročníkov výroby, ktoré u nás už dávno vymizli. Aj tu je možné pomerne často vidieť vysoké stožiare s plápolajúcou štátnou zástavou. Na ďalšej benzínovej pumpe sa zastavujeme za ďalším občerstvením, kúpením ďalších pohľadníc, doplnením studených nápojov a kontrolou diskusie na SOL, nakoľko aj na tejto benzínke je internet voľne k dispozícii.

Blížime sa k albánskym hraniciam, čo signalizuje stále častejší výskyt albánskych zástav nielen na stožiaroch ale aj niektorých domoch, okolo ktorých prechádzame cez jednotlivé dediny.  Pribúda mešít, posprejovaných dopravných značiek a hory sú stále rozsiahlejšie. Policajných áut je popri cestách naozaj požehnane, no ani jedna hliadka nás žiaľ nezastavuje. Rád by som porovnal správanie sa policajtov tejto krajiny so skúsenosťami iných štátov. Stále po troche prší, čo krajinu robí pochmúrnejšou, míňame veľké jazerá, ktoré sme síce mali odporúčané, no nie je najteplejšie a najbližšie chceme noc stráviť už v albánskom Durres. Preto sa presúvame bez zbytočných prestávok a sme radi, keď neskôr popoludní prichádzame na Macedónsko-Albánsku štátnu hranicu. Ešte niekoľko hodín a mali by sme byť pri Jadranskom mori, kde plánujeme zostať zopár dní.

V Macedonii sme strávili 1 deň, ktorý samozrejme nemôže stačiť na dôkladné spoznanie tejto krajiny. S trasou, ktorú sme prešli a s tým čo sme videli sme však spokojní a sme radi, že napriek predĺženiu cesty sme Macedoniu do expedície zahrnuli.