Černobyľské memoáre – 9. Minsk

Po náročnej nočnej ceste ukrajinským riedko osídleným vidiekom, zdĺhavej colnej, pasovej a mýtnej procedúre sme hypnotizujúcou cestou diaľničného typu dosiahli hlavné mesto Bieloruska, Minsk. Prvé naše kroky smerovali do vopred rezervovaného hotela East time**, kde síce žiadne internetové rezervácie nedržia, ale zato majú dostatok voľných izieb a to je základ.

Hoci je obed a máme všetci hlad, hneď dávame sprchu a vykladáme črevo. Potom konečne do mesta, od recepčnej máme informáciu o čísle trolejbusu a systéme lístkov – tie sa kupujú vopred v stánkoch na zastávkach.

Zamieňame peniaze a razom sú z nás milionári. Kurz: 1€ = 22580 bieloruských rubľov. V rukách držíme bankovky hodnoty 500 až 200.000 BYR, neskutočné cifry. Ako sme sa dozvedeli neskôr, chystajú zmenu meny niekedy v lete. Najmenšia bankovka bude 5, najväčšia 500, k tomu mince od 0,01 do 2. Vzhľadovo budú nápadne pripomínať euro, ale v akom kurze k nemu budú, to neviem.

V zapätí kupujeme lístky na trolejbus, stoja 5000 BYR za jazdu. V Minsku je rozsiahla sieť trolejbusov, ktosi kdesi vyčítal, že snáď 4. najväčšia na svete. Jazdí tu niekoľko druhov trolejbusov, ale nie som schopný ich identifikovať, kto je ich výrobcom, z akého štátu pochádzajú. Odvezieme sa asi 20 min do centra, k hlavnej železničnej stanici. Prvé čo treba vybaviť, je jedlo. Hľadáme reštauráciu, nič moc, je ich málo, alebo sme na zlom mieste. Konečne sme niečo našli, tak sadáme. Na stenách výzdoba – nápisy na skle s rôznymi značkami piva, aj české, jedno slovenské. Zaujímavosťou bol jedálny lístok – na konci mal pečiatku a podpis akejsi zodpovednej osoby. Vida, tak v tomto state, v tomto režime čo tu vládne, chcú mať všetko pod kontrolou. Zdá sa, že Lukašenko má všetko pevne v rukách.

Zasadli sme za niekoľko stolov a dali sa študovať jedálne listky. Po zrelej úvahe a spočítaní koľko nás je sme došli k záveru, že si dáme podľa možnosti čo najviac jednotné menu, nech tam nestrávime dve a viac hodín. Skončili sme myslím pri šašlíku, už mi ta pamäť toľko neslúži a tiež si informácie tohto typu moc neuchovávam. Skrátene tomu môžme hovoriť jedlo a toľko si pamätám, že som za tú obedovečeru bez polievky a s jedným nápojom platil okolo 70.000 BYR. Nemôžem povedať, že by to bolo drahé, na naše pomery je to stále OK cena, ale oproti cenám na Ukrajine je to o dosť viac. Ale ťažko robiť ucelený záver, keďže sme tam na prvom jedle a z neistého dojmu to vyzerá na lepší podnik v lepšej štvrti. Jo, ešte zmienka o WC – tradičná jedna unisex búdka.

Po nasýtení nasleduje prechádzka mestom, Marek dáva azimut smer centrum centra. Cestou sa obzeráme okolo seba, krútime hlavami z ľava do prava a z prava do ľava, ba i dohora pohľady vyvraciame, aby sme si obrázok o tomto meste urobili a čo-to aj pofotili. Zastavujeme na prechode pre chodcov, kde nám cestu tesne zahatala naskočivšia červená. Stojíme. A stojíme. A stojíme… Minimálne tri intervaly zelenej sa pretočili na križovatke, autiaky sa valia z každej strany, ale na nás, na pešiakov sa akosi zabudlo. Už sa v pléne objavujú úvahy, či p. Lukašenko, vzhľadom na svoju politickú orientáciu, neuprednostňuje červenú farbu natoľko, že ju začali vo väčšej miere zavádzať aj na semaforoch a či už sme práve neboli svedkami tej významnej historickej udalosti, keď sa preplo z občasného na trvalé. A!, tak nie, po dlhých minútach vrastania do chodníka sa na náprotivnej strane objavuje zmena. Zmena k lepšiemu, dalo by sa povedať, hoci je to zmena z obľúbenej červenej na nie až tak v tejto krajine rozšírenú zelenú.

Na tomto mieste sa hodí spomenúť, ako vyzerá taká križovatka, ulica, chodník a semafor v Minsku. Vozový park obyvateľov tohto mesta je pestrý, široko sú zastúpené autá všetkých značiek, vrátané západných, alebo ak chcete kapitalistických. Dokonca tých je väčšina, lady, žiguláky, moskviče a podobné stálice socialistických ciest skoro nevidieť. Druhým prekvapivým zistením je, že sú tu všetky, ale naozaj všetky semafory v prevedení LED. Tu u nás sa toto len postupne zavádza a skoro by sa dalo hovoriť o novinke. A to už ani nehovorím o odpočítavaní do zmeny farebného signálu – na mnohých semaforoch bolo toto riešené postupne zhasínajúcimi diódami rovnakej farby ako návestené svetlo, pričom tieto diódy boli umiestnene do kruhu okolo príslušného svetla. Zaujímavo bolo riešené aj upozornenie pre odbočujúcich vodičov, že na ich trase majú chodci zelenú – ich zelená šípka bola okolo semafora obkrúžená žltým blikajúcim kruhom z LED. Podobne bola riešená slovenská zelena šípka na náprotivnom rohu križovatky pre vozidla odbočujúce vľavo, ale to už vás asi nezaujíma.

Stav ciest v celom Bielorusku bol dobrý, v Minsku som rozbité cesty nevidel. Pohybovali sme aj mimo centra, aj keď nie priamo na periférii či niekde v priemyselnej zóne. Celkový dojem z tohto bol dobrý. V dobrom stave boli aj chodníky, keď to porovnám napr. s Martinom, kde sú všetky zvlnené a počas i po daždi plné stojacej vody, tak tam to bolo lepšie. A čo bolo naozaj až zarážajúce, to bola úzkostlivá čistota všetkých verejných priestranstiev. Vidieť kdesi pohodené odpadky skrátka nešlo, len sem-tam sa dal nájsť na zemi vajgel alebo iná malá smeť. Doslova bolo treba tieto vizitky "civilizácie" hľadať. Rovnako som nikde za celý čas nevidel počmárané či posprejované plochy, ani v podchodoch nebola ani čiarka. Neviem, ako to dosiahli, či je to v ľuďoch, alebo to tak často a poctivo odstraňujú alebo sú za to prísne tresty typu dovolenka v gulagu, ale fakt je ten, že to funguje.

Pomotali sme sa v centre centra, nejaké zvlášť historické stavby som tam nezaregistroval. Ako je to všetko pekné, všetko v poriadku, ale nejaké niečo, čo by ma tam ťahalo stále a znova som tam neobjavil. Dalo by sa to zhrnúť do starého známeho že neurazí, ale nenadchne. Čo by som možno zvlášť vypichol bola netradičná socha. Bolo ich na tom centrálnom námestí viac, ale práve tá znázorňujúca prázdny koč s konským dvojzáprahom bola multifunkčná. Okrem estetickej skrášľovacej úlohy sa tam vo veľkom striedali skupinky a páry, ktoré sa usádzali do koča alebo na jedného z koní a tak sa fotili a tiež to dosť dobre slúžilo aj ako detská preliezačka. Rozhodne tento objekt mal úspech a neustále bol obliehaný. Trošku ten nápad pripomínal Schöny Náciho z Bratislavy alebo Napoleona, ale toto bolo tak trošku ďalej a aj vďaka svojej priestorovej rozložitosti tam tých možností foto-stvárnenia bolo viac.

Zhodou okolností práve v čase, keď sme sa tam motali mala neďaleká hudobná škola akési vystúpenie pre rodičov, aspoň tak som to pochopil z rýchlej angličtiny jednej zo študentiek v uniforme. Striedali sa tam zbory v rovnošatách, spoločne sa fotili, kvety atď. Žiaľ nedalo sa dostať do sály, lebo bola beznádejné plná a celkovo tam vládol dosť zmätok, pretože tie skupiny (asi školské triedy?) sa striedali v dosť krátkych intervaloch. Náš pochod centrom sme pomaličky ukončili na jednom z námestí, kde už vďaka padajúcej tme a únave zvíťazil návrh vrátiť sa na hotel a v neďalekom obchodnom centre prípadne dať ešte čosi pod zub alebo si nechať načapovať jedno miestne chladené. Nakoniec sme zakotvili v hotelovom bare na kávu, v mojom prípade na čaji (čierny čaj v post-sovietskych krajinách mi mimoriadne chutí a to horký aj sladený) a na dôvažok som úspešný deň zaklincoval zmrzlinovým pohárom so síce jednodruhovou, ale zato vynikajúcou smotanovou zmrzlinou preliatou karamelom a prizdobenou porciou šľahačky. Mňam!