Černobyľské memoáre – 8. Z Kyjeva do Bieloruska

Posledná jazda agentúrnym mikrobusom aj napriek zápche v Kyjeve už celkom ubehla, kdesi pred domom na predmestí sme vyložili sprievodcu povereného administráciou zóny. Aj z toho je jasné, že všetci sprievodcovia sa navzájom dobre poznajú a vychádzajú spolu.

My sme vychádzali už len z mikrobusu a to pred naším predošlým hotelom-loďou, na jednom z ostrovov v rieke Dneper. Za začínajúceho súmraku sme sa rozlúčili so sprievodkyňou, vyzdvihli sme tu uloženú batožinu, natlačili ju do našich dvoch dodávok a presunuli sa do neďalekého podniku na večeru. Zvolili sme ten podnik, ktorý sme tak nejako náhodou s Marekom objavili dva dni pred tým. Jedlo bolo rovnako chutné, no keďže nás tam prišlo 16 naraz, tak trvalo neporovnateľne dlhšie. Tiež sa tam prejavil ten zvláštny ukrajinský zvyk, že kým nám doniesli ugrilované zemiaky, tak sme už mali šašlík z grilu aj dojedený. Na konci som tiež pokynul čašníčke, že tú kanvičku s čajom môže odniesť, lebo je už prázdna, čo si vysvetlila tak, že mi má doniesť ešte jednu. Nuž ale kým spravila účet a kým sme nejako dali dokopy príslušnú čiastku, bo každý platil za seba a celkový sumár nevychádzal, tak som ten druhý čaj aj dopil. Nakoniec všetko úspešne dopadlo, odohnal som pradúceho kocúra s menom Zajačik z môjho lona, ešte všetci vypotrebovať, rozlúčiť sa s Ľuďom, ktorý sa domov vracia vlakom a s Radom, ktorý sa vracia letecky a už sadáme do áut smer bieloruské hranice.

Ešte v rámci mesta sme sa museli zastaviť na benzínke, keďže na jednom vozidle prestala svietiť žiarovka a na druhom nebola voda v ostrekovači a tak vôbec bolo sa treba pripraviť na nočnú jazdu. Cesta smer hranica bola celkom dobrá, aj keď nebola ideálna. Neboli na nej vyslovene jamy, ale bola dosť nerovná, zvlnená. Spať sa teda veľmi nedalo, tak kecáme. Aj o tom, že oproti ceste cez Karpaty je toto úplná pristávacia dráha, tam že miestami nebol asfalt, obrovské diery a mláky cez celú cestu resp. ten pás zeme, čo cestu pripomínal. Niekoľkokrát zastavujeme aj na cik-pauze, nad nami je krásna hviezdnatá noc, bez svetelného smogu na väčšine cesty. Na jednom takom zastavení dostávam do rúk aj volant, aby som trošku pokrútil a dal tak možnosť hlavnému vodičovi trochu si zdriemnuť. Okolo pol druhej sa pred hranicou vymieňame, ešte treba dotankovať, lebo nevieme, ako to bude s palivom a jeho cenami v Bielorusku.

Tu je však iný systém na benzínkach, aspoň takto v noci určite. Na jednej sme zastavili, len málo osvetlená, v budove nikto, sme tu sami. Tak nasadáme nazad do áut, na našom aute blbnú posuvné dvere, tak s nimi treba niekoľko krát silne tresnúť, aby sa nejako zatvorili. To zobudilo pumpárku, trochu si v tej búdke prisvietila a sadla si za pokladňu. Dvere ale neotvorila, tankovacie stojany neoživila. Je to jasné, najskôr treba zaplatiť. Hmm, ale koľko, keď chceme do plna? Nuž musíme to nejako odhadnúť, našťastie jej stačia litre. Zaplatíme kartou, dokonca jej netreba diktovať PIN cez hrubé sklo, ale môže cez malé okienko vystrčiť terminál. Tankujeme, nasadáme, odchádzame. Hranica je na dohľad.

Na ukrajinskej strane hranice vládne chaos. Keď sme prišli, stáli tam len dva mikrobusy v jednom rade. Zastali sme za nimi a čakáme. Čakáme. Jeden konečne odišiel, ale ten druhý sa nehýbe. Nemá vodiča. Celé desiatky minút sa nič nedialo, iba ľudkovia bezradne pobehovali dnu do budovy a zase von. Medzičasom sa vedľa nás vytvorila druhá šóra. Vodič z maršrutky pred nami stále nikde. Šóra vedľa nás sa pomaly hýbe, aj keď na ten systém sme stále neprišli. Zvažujeme, či sa nepreradiť do druhej šóry. Ostala v nej medzera, tak to skúsime. 5 min na to prichádza vodič maršrutky pred nami a odchádza, mohli sme byť na rade… Ale počkať, veď tie autiaky prichádzajú a odchádzajú všelijako mimo poradia, to musí fungovať nejako inak. A veru áno! Stačí sa nahrnúť k búdke, kde chlapík so stoickým výrazom dôležito kontroluje pasy a ďobe do počítača. Chce vidieť aj doklady od vozidla, celý čas musia všetci z toho vozidla stáť v hlúčiku pri okienku a nikto iný, tí ďalší si musia držať odstup aspoň na pol tela. Konečne je to vybavené, môžme sa posunúť ďalej. Tam nám Ukrajinec už len dvihne závoru a pošle nás ďalej. Sme v medzi-colnom priestore, tu prekračujeme aj čiaru. Ešte je tma, ale už pomaly začína svitať.

Na bieloruskej strane je systém o dosť iný. Na vstupe vartáš, rozdá formuláre, dá poučenie. Všetko vypisovať v azbuke, iba meno môžme v latinke. Dvíha závoru, ideme ďalej. Strecha, asi 6 pruhov, neprehľadné až nezmyselné značky. Spomaľujeme, zastavujeme obďaleč, snažíme sa vysomáriť. To si všimne jeden s LP-čkom na hlave a ukáže nám, kde sa máme zaradiť. Podľa značky je to pre veľké autobusy, semafor ukazuje červený kríž a pred nami stoja iba osobné autá. Je to celkom jasné… Tu nás zbežne omrknú, nahliadnu do auta, do kxichtu. Vypisujeme formuláre. O každom treba vyplniť dvojmo taký mini lístoček, musím použiť lupu. Pripadám si ako potulný filatelista. Bojujeme s azbukou, odpisujeme jeden od druhého, posúvame si pero. Medzičasom sa miestnosť na pasovú kontrolu vyprázdnila, sme na rade. Ale ešte nie, ešte nemáme všetko vypísané a vnútri za stolom to vypisovať nemôžme, musíme na kolenách v aute pri slabom svetle. O vozidle chcú vedieť snáď všetky dostupne údaje.

Konečne sme dnu. Prvý vodič, ten sa potom musí vrátiť von a prejsť s vozidlom zvláštnu prehliadku. Nás kontrolujú medzičasom, pasy, víza, dokumenty. Postupne nás po jednom púšťajú. Prechádzam susednou miestnosťou plnou detektorov. Na kovy a ktovie na čo všetko ešte, možno aj dozimetre. Nikoho tu niet, hlasno zdravím do prázdna, aby som niekoho prilákal. Nič. Pomaly sa teda presúvam ďalej, vyjdem von, ostanem stáť tesne za dverami. Stále nič. Ide ďalší z našej skupiny, potom ďalší. Niektorí sa bavia o kontrole skenermi! Mňa vynechali. Asi to berú náhodne a nie systematicky každého. Keď sa všetci nazbierame, sadáme do auta, ochotný colník nám ešte povie kde sa dá vyčúrať, kde kúpime mýto, kde naftu. Zastavujeme na prvej benzínke, najmä na WC a pre mýtnu krabičku. Za 10min začína v tom úrade prestávka, tak žeby? Nie, vraj je to na dlho, že až po prestávke. Tak aspoň vystojíme menšiu frontu na čistučké záchodky, s úľavou si uľavujeme.

Po prestávke ideme na to mýto. Ďalší úradnícky výkon. Chcú vedieť všetko o vodičovi, všetko o vozidle, všetko o požičovni ako vlastníkovi toho vozidla, skratka všetko o všetkom. Vybavenie mýta na dve vozidlá trvalo viac ako hodinu a bolo na to treba 2x14 podpisov. Konečne môžme vyraziť, od príjazdu k hranici ubehlo 6 hodín… Celkovo by som povedal, že zatiaľ čo na ukrajinskej strane vládol chaos, Bielorusi to mali pod palcom. Keby sme vedeli ako vypisovať tie ich formuláre a najmä sa netrápili s azbukou, tak by sme tam prešli hladko a rýchlo. Veď to my sme zdržiavali. Musím však povedať, že dovtedy som s ukrajinskou hraničnou kontrolou taký problém nemal, či už železničný prechod v Čope alebo cestný vo Vyšnom Nemeckom prebehol vždy podľa nejakých pravidiel a viac menej intuitívne. S Bieloruskom sa asi až tak nekamarátia alebo čo.

Takmer od hranice, presnejšie od blízkeho mesta Gomeľ až do Minsku vedie široká 4-prúdová cesta s kvalitným povrchom. Je spoplatnená, avšak domáci ju majú zadarmo. Je to dobrá cesta, ale nemá parametre diaľnice: Sú na nej úrovňové križovatky, občas semafory, prechody pre chodcov. Rýchlosť je všade regulovaná značkami, nepresahuje 120km/h. Na dlhom úseku bola buď v stavbe alebo v rekonštrukcii, asi 70 km v kuse stretávame množstvo techniky a plno robotníkov, pracuje sa tam pilne a prakticky na celom úseku naraz. To som u nás ešte nezažil. My máme len dlhé úseky s obmedzenou rýchlosťou prípadne rozkopané, ale samotné práce sa vykonávajú len kde-tu. Cez celý tento úsek je 70-tka, čo pri šírke cesty a jej diaľničnom smerovaní pôsobí ako neskutočne pomalá rýchlosť. Po celej noci v aute sme unavení a toto pôsobí tak hypnotizujúco. Je ťažké sa udržať v bdelom stave, vodiči to nemajú ľahké. Konečne sa objavila benzínka, zastavujeme. Dávame si dlhšiu pauzu, raňajky zo zásob. Sušené jabĺčka, čo som kúpil v Kyjeve na trhu ešte pred černobyľom majú úspech.

Konečne sme sa vymotali z rozkopávky, hneď to lepšie ubieha. Vchádzame do Minsku, hlavného mesta. Je to veľké mesto, široké ulice, rozľahlé predmestia. Trafiť náš hotel nie je ťažké, stále rovno, 2x do ľava a sme tam. Naše obavy zo skorého príchodu a možnosti ubytovať sa skôr sa stali bezpredmetnými, zdržanie na hraniciach spravilo svoje, sme tu až okolo druhej. Zaujímavé je, že napriek tomu, že potvrdenie o ubytovaní je potrebne doložiť k vízam, tu sa na nejakú rezerváciu z booking.com nehrajú. Ktovie, ako tie víza nakoniec agentúra vybavila. Ale v hoteli majú voľné miesta, a to je hlavné.