Černobyľské memoáre – 7. Cintorín techniky, rozlúčka so zónou

Ďalšia časť našej sprevádzanej cesty po zóne viedla naspäť do elektrárne, kde sme mali v závodnej jedálni objednaný obed. Najskôr sme sa však zastavili pri betónovom monumente s nápisom Pripjať.

Takéto stavby sú v postsovietskych krajinách obľúbené a bežné, zopár reliktov v rôznom stave rozkladu sa dá nájsť aj u nás. Na  monumente dominujúcom križovatke do mesta Pripjať je odliaty rok 1970, rok založenia mesta. Neďaleko od tohto miesta začína Červený les, čo bolo a stále aj je jedno z najzamorenejších miest v celej zóne. Práve tu bol vysoký spad rádioaktívnych častíc. Po nehode všetky stromy, väčšinou borovice, sčerveneli. Dielom to bolo vyschnutím, dielom zmenami vplyvom radiácie. Všetky stromy v tomto lese boli neskôr pri dekontaminácii odstránené a zahrabané pod zem. Neskôr však stromy znova samovoľne vyrástli a tým stále vyťahujú z pôdy radiáciu. Riešenie tohto problému nie je, keďže aj po opätovnom zakopaní by tam ten les znova narástol, vypálením by sa to všetko nekontrolovateľne dostalo do vzduchu a odletelo nevedno kam. Preto je stále na tomto mieste veľmi vysoká radiácia a to nie len zo zeme, ale aj zo stromov, čiže všade v priestore okolo. Preto je extrémne nebezpečné v tomto lese sa zdržiavať.

Mimochodom, požiare sú jedným z najväčších rizík v zóne. Oheň by do ovzdušia mohol vyniesť veľké množstvá rádioaktívnych častíc. Z tohto dôvodu je veľká časť pracovníkov zamestnaných v zóne určená práve vo funkcii trávorubca, ehm, blbosť, protipožiarnej ochrany. Udržiavajú sa protipožiarne pásy, ktoré majú zabrániť nekontrolovateľnému rozširovaniu prípadného ohňa, tiež sú tam postavené a trvalo obsadené strážne veže, kde chlapík sleduje, či sa niekde niečo nevznietilo. A zrejme jeden z nich videl aj nás, ako sa blížime k zamestnaneckej jedálni, súčasti samotnej elektrárne.

Na vstupe do jedálne je dozimetrická kontrola, najskôr poctivo prechádzame cez tieto zaujímavé automatické celotelové skenery, neskôr, keďže to trvá dlho, nasledujeme domácich a kontrolu obchádzame bočnou uličkou. Na obed bolo jednotné menu, celkom chutné, navyše v tejto chvíli pre nás už grátis, takže sa nemusíme o nič starať.

Položením tácky s prázdnymi taniermi na pás smerujúci k umývačkám naša prehliadka v užšej, 10-kilometrovej zóne okolo elektrárne končí. Ešte sa zastavujeme v meste Černobyľ v našom hoteli po uskladnenú batožinu, rýchlo sa cvakáme pred tabuľou s prečiarknutým nápisom "Černobyľ" označujúcej koniec obce a tým zvýšenie povolenej rýchlosti vozidiel zo 60 na 90km/h a už uháňame k poslednému zastaveniu v zóne, k cintorínu techniky.

Cestou míňame niektoré zaniknuté obce. Väčšina pôvodných sedliackych domov na Ukrajine boli alebo ešte aj sú drevenice. Tieto stavby nebolo možné dekontaminovať tlakovou vodou tak, ako murované budovy, keďže tlaková voda iba zatláčala rádioaktívne častice hlbšie do dreva. Likvidácia zamorených dreveníc prebiehala silne emotívnym štýlom bager – veľká jama – buldozér – drevenica v jame – buldozér. Niektoré obce dnes pripomínajú len skupiny neveľkých kopčekov hliny s výstražnou plechovou značkou so známym symbolom ventilátora na nej namaľovanej.

Na cintoríne techniky je uskladnená a postupne demontovaná technika zasahujúca pri odstraňovaní následkov havárie. Dnes je tu z toho všetkého už len torzo, všetko bolo aspoň zničené, aby sa zabránilo rozkrádaniu súčiastok a ich predaju ako náhradných dielcov. Dnes tu už na kopách ako na šrotovisku ležia len nehodnotné diely ako kabíny, pneumatiky a iné ťažko identifikovateľné klbká plechu a profilov. Motory, prevodovky, nápravy a kardanové hriadele boli zlikvidovane už dávno. Pred časom tu boli k videniu celé rady nákladných áut, autobusov, ale aj vrtuľníkov. Dnes toto miesto pripomína skôr smetisko alebo bežné šrotovisko, skoro až zbytočné tam chodiť.

To bolo zároveň naše posledné zastavenie v zóne. Čaká nás už len záverečná bezpečnostná kontrola – doklady, dozimetrická kontrola každého z nás, dozimetrická kontrola mikrobusu. Všetko čisté. Tak sa skončil náš výlet do černobyľskej zóny. Zážitkov plno, niečo bolo tak ako som očakával, niečo moje očakávania ešte prekonalo, ale pár vecí bolo pre mňa aj vyslovene zaujímavých, technických. Rovnako ale bolo pre mňa zaujímavé navštíviť napr. vodné dielo Gabčíkovo so školskou exkurziou. Černobyľská zóna je však v niečom iná, jedinečná. Jednotlivé čriepky, čo sme zažili vo vnútri sa dajú možno zažiť aj inde, ale ako sumár sa to dá vidieť na jednom mieste a v jednom čase asi len tu.

Spomenul som, že v zóne sa dobre darí zveri. Vrátili sa tam nie len vtáky, ale aj väčšie živočíchy ako srnčia zver, či vlky. Cicavce sa totiž dokážu prispôsobiť aj prostrediu so zvýšenou radiáciou, vtáky sú na tom horšie, keďže konzumujú aj červy z kontaminovanej zeme. V zóne bolo pokusne vypustených aj niekoľko kusov koňa Prevalského. Dobre sa im tam darí, stádo sa rozrastá a aj ich pozorovaním vedci dospeli k záveru, že časť zóny by sa mohla čoskoro otvoriť a začať využívať. Uvažuje sa najmä s poľnohospodárskym využitím pôdy avšak nie na potravinárske účely. Pestovať by sa tu mohli technické plodiny, napr. konope na výrobu lán alebo kontroverzná repka olejná, z ktorej sa vyrába bionafta. Nech to už dopadne akokoľvek, určite to nebude rýchle a celý tento proces zaberie prinajmenšom niekoľko rokov.

Výskumy s pôdou a rastlinami na nej pestovaných však prebiehajú už dávno, rôzne štáty, medzi inými aj Slovenská republika, majú v zóne zriadené políčka na vedecké účely. V poslednom čase sa tu významne rozšírili aktivity japonských výskumných ústavov a laboratórií. Ich motivácia je jasná a pochopiteľná – hľadajú riešenia a postupy ako naložiť s následkami vlastnej jadrovej nehody v elektrárni Fukušima. Nie je tajomstvom, že odborní pracovníci, medzi inými aj Slováci, ktorí dlhodobo skúmajú a riešia problémy v černobyľskej zóne, radili a pomáhali japonským kolegom v čase tesne po zemetrasení. Bolo potrebné určiť veľkosť a tvar oblasti určenej k evakuácii, stanoviť postupy dekontaminácie a mnoho iného. Skúsenosti z Černobyľu museli byť v tej neľahkej situácii veľmi cenné.

Vráťme sa však k našej expedícii. Po opustení zóny, po poslednej bezpečnostnej a dozimetrickej kontrole máme v pláne ešte jedno zastavenie. Predtým však musíme ísť na nákup – budeme potrebovať mrkvu, jablká. Nie, nejdeme variť boršč z domácich surovín, chystáme sa na malú farmu za koníkmi. Zastavenie v obchode využívame aj na doplnenie vlastných zásob. Na neveľkej ploche tu pani za pultom predáva okrem potravín, ovocia a zeleniny aj nejaké domáce potreby a priemyselný tovar. Našu pozornosť upútal ponorný varič, aký si pamätáme z predrevolučných rokov. Malá špirála s útlou plastovou rúčkou, ktorú dopĺňa už len prívodný elektrický kábel. Toto zariadenie sa ponorí priamo do šálky s vodou, vidlica sa pripojí do elektrickej zásuvky a už stačí iba počkať na dosiahnutie bodu varu. Žiadny vypínač, žiadna tepelná poistka, žiadne krytovanie. Výrobok sa predáva tak ako je, neobsahuje žiadny obal, návod na obsluhu, ani bezpečnostné upozornenia. Toto je presne jeden z tých výrobkov, ktoré si v smernicami, zákonmi, normami a nariadeniami zviazanej európskej únii nevieme predstaviť.

To už ale náš mikrobus zastal pred malou farmou, kde je k videniu pár kusov divých koni zabehnutých z oplotenej zóny. Majiteľ farmy ich do zóny vrátil, no keďže sa u neho objavili zas, tak si ich nechal. V zóne by ich totiž utratili, aby viac neutekali a potencionálne tak nerozširovali kontamináciu. Sú to koníky menšieho vzrastu a sú plaché, keďže väčšinu života prežili na divoko. Kŕmili sme ich jablkami, no na rozdiel od zdomácnených druhov, ktoré nemali problém z jablka a aj z neopatrnej ruky kus priamo odhryznúť, tak po týchto divokých bolo treba jablká doslova hádzať.

Pobavil nás domček domáceho pána – štýlová stará drevenica stojaca nakrivo, do ktorej vsadil vkusné biele plastové okná a plechové bezpečnostné dvere. No keďže drevenica je celá nakrivo a dvere pekne vo vodováhe, tak dole sú zarovnané so stenou, ale hore trčali aj o 10cm, čo pôsobilo značne komicky. Celkový dojem kazil už len absentujúci doplnok tak známy z osád na východe našej vlasti – satelitná anténa.

Toto nás dobre naladilo a celu situáciu zaklincovala a k slzám dotlačila práve prichádzajúca bábuška do domu oproti. Zo svojho bicykla sčasti zosadla, z časti zoskočila pred mohutnou plechovou, dobre zabezpečenou bránou. Tu bicykel oprela o plot, počudovala sa, prečo ju fotíme, prešla k vedľajšiemu domcu, otvorila chatrnú bráničku upletenú z halúzok tak ako celý plot nepresahujúci výšku jej pása, prešla predzáhradkou a širokou medzerou v plote sa dostala za svoju mohutnú plechovú bránu. Tú zvnútra odistila a otvorila, bicykel odtlačila dnu a už brána za ňou ťažko zaklapla a v niekoľkých zámkoch zaštrkotalo… Čo bolo ďalej neviem, lebo tak ako všetci ostatní som pre slzy v očiach a brušné kŕče nedokázali vnímať viac.