Černobyľské memoáre – 5 Elektráreň

Štvrtok 7.4., náš druhý a posledný deň v zóne začíname raňajkami. Ešte krátky nákup v jedinom obchode a už uháňame do elektrárne, kde máme presne určený čas na vstup.

Prvé zastavenie je v administratívnej budove, kde sa overujú formality a už sa presúvame okolo blokov dozadu, k havarovanej štvorke. Všade tu panuje veľmi prísny režim, sme hneď skraja poučení o možnosti fotenia. Skrátene povedané, fotiť sa môže len to a len z tých miest, ktoré ukáže sprievodca elektrárňou (v tomto priestore má naša 16-členná skupina už troch sprievodcov - z agentúry, z administrácie zóny a z elektrárne). Ako prvé ideme do mini-múzea priamo pred havarovaným 4. blokom. Okrem pár panelov s fotkami a vizualizáciami je tu len televízor, kde nám pustia zo dva krátke filmy a samozrejme je tu model havarovaného reaktora tak, ako vyzerá pod súčasným, 30 rokov starým sarkofágom. Najzaujímavejšou časťou múzea je ale veľké okno so špeciálnym sklom, odkiaľ je skvelý výhľad na sarkofág. Škoda, že sa cezeň nesmie fotiť. To už ale zbiehame dolu schodmi, ďalšia kontrola totožnosti a niekoľkými pečiatkami overeného zoznamu účastníkov. Dostávame sa von, do areálu oploteného tromi plotmi (stredný pod elektrickým napätím), všetko je tu veľmi prísne strážené. Sme na mieste medzi štvrtým blokom a staveniskom nového sarkofágu, na stavbu ktorého prispel celý svet, veľkou mierou európska únia. Na oplátku Ukrajinci museli vypnúť celú elektráreň z prevádzky, čo znamenalo odstaviť aj plne funkčný tretí blok (v prevádzke bol do roku 2000).

Fotíme čo sa dá a koľko sa dá, pretože náš tretí sprievodca nás popoháňa a tiež je tam výhľad len cez plot. Rýchlym krokom sa presúvame ďalej, na miesto s výhľadom na nový sarkofág, nazývaný Archa. Jeho stavba bola v čase našej návštevy takmer dokončená. Počas 30-teho výročia, čiže 26.4.2016 má byť v zóne aj pri sarkofágu významné dianie. Na pietnu spomienku tam príde kopec predstaviteľov mnohých štátov sveta. Potom sa má začať s nasúvaním nového sarkofágu nad starý. Celá táto operácia bude extrémne pomalá, očakáva sa, že to bude trvať 12-18 mesiacov. Následne ešte utesnia okraje a starý sarkofág už nikto nikdy neuvidí. Životnosť toho nového má byť min. 100 rokov.

Po prejdení opätovnej bezpečnostnej kontroly, vrátané dozimetrického scanu, sa na krátko zastavíme pred pamätníkom venovaného likvidátorom následkov havárie. Umiestnený je priamo pred štvrtým blokom. Radiácia tu je o dosť vyššia ako inde v zóne, pri dlhodobom pobyte potencionálne nebezpečná. Ovšem ten dlhodobý pobyt v tomto prípade znamená týždne. Presun, administratívna budova, bezpečnostná kontrola a už začíname druhu časť exkurzie po elektrárni. Navliekli nás do bielych plášťov, biele čiapky na hlavy, igelitové návleky na topánky a len čo sa náš sprievodca telefónom nahlási na ostrahe, môžme prekonať elektronicky riadené zábrany. Nasleduje pochod extrémne dlhou chodbou až do velína druhého bloku. Tu nám sprievodca ukazuje niektoré ovládacie prvky, fotíme.

Ďalej rýchly presun do tretieho bloku, kde prejdeme okolo reaktorovej sály (nie cez) až k miestu, kde je zamurovaná chodba do havarovaného 4. bloku. Na tomto mieste má pomník Valerij Iljič Chodemčuk, jediný človek, ktorý zahynul priamo pri nehode. Bol pracovník zodpovedný za čerpadlá chladenia a práve vykonával pravidelnú obhliadku. Jeho telo sa nikdy nenašlo, je pochovaný pod troskami 4. bloku a pod sarkofágom. Preto sa o ňom tiež hovorí ako o faraónovi atómového veku. Na tomto mieste je radiácia o dosť vyššia ako vo zvyšku elektrárne, aj preto sme tu nie dlhšie ako 5 min. Cestou nazad prechádzame okolo veľkých čerpadiel chladiaceho média, každý reaktor, obsahujúci 200 ton paliva, mal 8 takých.

Vraciame sa nazad do administratívnej budovy, podstupujeme dozimetrickú kontrolu, vyzliekame biele plášte, zahadzujeme návleky. O kus ďalej bezpečnostná kontrola dokladov a opäť prechádzame aj skenerom kovových predmetov. Nasleduje prehliadka radiačného krytu, dosť sa podobá na kryty civilnej ochrany ako ich poznáme u nás. Sú tu známe zariadenia vzduchotechniky starajúce sa o prívod čistého vzduchu do inak hermeticky uzavretých priestorov krytu, ďalej je tu ošetrovňa, odpočinková miestnosť s lôžkami, a samozrejme tiež dôležitá riadiaca miestnosť núdzového veliteľstva. Tieto priestory sú stále živé, plne udržiavané a pripravené slúžiť. Hoci elektráreň už energiu neprodukuje, stále je miestom potencionálneho nebezpečenstva. Z priestorov tohto radiačného krytu sa viedli prvé analýzy a rozhodnutia aj pred 30-timi rokmi, krátko po nehode. Okrem iných dôležitých osôb sem v krátkom čase po nehode prišiel aj najvyšší riaditeľ elektrárne.

Zďaleka nie všetci pracovníci však mali tú možnosť vykonávať svoju prácu z relatívneho bezpečia radiačného krytu. K nehode došlo počas nočnej zmeny, o 1:24 dňa 26.4.1986. V tomto čase bolo na svojich pracoviskách na rôznych postoch v elektrárni okolo 450 zamestnancov. V riadiacej miestnosti, velíne 4. bloku, bol tej noci aj jeden snaživý človek, Anatolij Stepanovič Djatlov, ktorý sa s vidinou kariérneho postupu rozhodol počas noci zrealizovať experiment, na ktorý bola určená a vyškolená denná zmena. Počas dňa sa však experiment uskutočniť nepodarilo, pretože povolenie na odstavenie reaktora, resp. energie do verejnej siete ním dodávanej, dostali pomerne neskoro a ich pokus zmarili automatické bezpečnostné systémy. Zásahom týchto systémov sa nepodarilo nasimulovať žiadaný stav reaktora a teda pokus nevyšiel. Na nočnej zmene dal veliaci pracovník bezpečnostné systémy vypnúť, a to aj napriek upozorneniu a protestu riadiacich inžinierov. Cesta k nastávajúcim udalostiam tak bola voľná.

Zmyslom experimentu bolo overiť možnosť núdzového napájania štvrtého bloku elektrickou energiou pri výpadku hlavného zdroja. Treba si uvedomiť, že napriek tomu, že elektráreň elektrickú energiu produkuje, túto v nezanedbateľných množstvách aj spotrebováva na svoj chod. Okrem najdôležitejších – čerpadiel chladiaceho média, je potrebné napájať systémy riadenia, kontroly a zabezpečenia, ktoré musia byť plne funkčné aj po odstavení reaktora. Pre prípad výpadku hlavného zdroja energie je každá elektráreň vybavená niekoľkými mohutnými diesel-generátormi. Ich štart a nábeh do výkonu však trvá určitý čas. Na preklenutie tohto hluchého času chceli využiť skutočnosť, že aj po núdzovom zastavení reaktora, spôsobeného výpadkom hlavného napájania, sa turbína generátora svojou zotrvačnosťou stále otáča. Chceli preto overiť funkčnosť preklenovacieho systému, ktorý by po dobu 50-60 sekúnd dodával energiu získanú dobehom turbíny.

Plné vysunutie regulačných tyčí však viedlo k prehriatiu palivových článkov v reaktore, prekročeniu výkonu, následnej explózii zmesi pary a vodíka (teda niečo celkom iné ako pri atómovej bombe). Táto nadvihla a odsunula ťažký, vyše 1000 ton vážiaci kryt reaktora a poškodila strechu. Bezprostredne na to nasledovala druhá explózia, ktorá zničila aktívnu zónu reaktora a rozmetala rádioaktívny materiál a trosky do okolia.

Likvidácia následkov nehody prebiehala vo viacerých fázach. Ako prvé bolo potrebné uhasiť požiar na streche a niektorých priľahlých priestoroch. Dôležité bolo uhasiť aktívnu zónu reaktora, v ktorej ešte niekoľko dní po nehode horel grafit. Práve následkom horenia grafitu sa totiž do ovzdušia dostalo veľké množstvo rádioaktínych častíc. Ten sa podarilo uhasiť až postupným zhodením päť tisíc ton zmesi hliny, piesku, olova, dolomitu a bóru. Ďalej bolo potrebné vyčistiť okolitý priestor a strechy od rozmetaného materiálu a trosiek, väčšinou silne rádioaktívnych. Všetka technika pri tejto činnosti zlyhávala, preto bolo povolaných 200-800 tisíc likvidátorov, vojakov v zálohe. Úlohou mnohých z nich bolo na streche tretieho bloku nabrať na lopatu čo najviac napadaného materiálu, dobehnúť k okraju strechy a zhodiť to do diery, kde predtým stál štvrtý blok. Mali na to 90 sekúnd, potom odovzdali lopatu ďalšiemu. Tým sa ich úloha skončila a plný žiarivých spomienok mohli ísť domov.

Nepoviem nič nové, keď uvediem, že nakoniec bolo rozhodnuté celý štvrtý blok aj s troskami prekryť sarkofágom. Nejedná sa však o obyčajnú plnú betónovú kocku. Je to celý komplex tvoriaci kryt, aj keď betón je jeho rozhodujúcou súčasťou. Nechýba však systém chladenia a tiež bolo potrebné prerušiť a zaslepiť niektoré potrubia a vedenia smerujúce do tretieho bloku a ďalších, výbuchom nezasiahnutých priestorov. Priestor štvrtého bloku je teda len prekrytý a teoreticky je možné doň vstúpiť. Na tento účel slúžia mohutné červené dvere medzi tretím a štvrtým blokom. Exkurzie, tú našu nevynímajúc, okolo týchto dverí prechádzajú. Avšak z pochopiteľných dôvodov nie je veľmi rozumné otvárať ich pri každej príležitosti. Sporadicky sa tak ale deje, aj tento priestor vyžaduje istý odborný dohľad a kontrolu.

Tak, ako podrobne je vyšetrený a zdokumentovaný priebeh samotnej nehody, o to menej presné sú informácie o obetiach. Výbuch reaktora pripravil okamžite o život jedného človeka, druhý pracovník elektrárne zomrel na následky zranení a popálenín o málo neskôr. Príznaky choroby z ožiarenia zaznamenali u 134 ľudí, z ktorých 28 o niekoľko dní neskôr na túto chorobu zomrelo (v prvej fáze slabosť, zvracanie, neskôr postupné zlyhávanie vnútorných orgánov). Išlo najmä o požiarnikov a technikov oboznamujúcich sa so škodami. Pri ďalších obetiach sa údaje rozchádzajú, no ide o státisíce ľudí. Niektorí z nich dostali rakovinu, iní boli „len“ vysťahovaní. Nejednoznačnosť v počtoch je do značnej miery daná aj tým, že po 10-20-30 rokoch je ťažké určiť, či sa dotyčnému človeku objavia príznaky rakoviny následkom niekdajšieho ožiarenia, alebo je to vplyv  životného štýlu a všetkých ostatných bežných faktorov. V relatívne krátkom čase však ochorelo mnoho likvidátorov a hoci prežili, poznamenalo ich to na celý život.

Nehodu teda spôsobil ľudský faktor. Nedá sa však tvrdiť, že za to môže jeden konkrétny človek. Ľudský faktor bol aj v tom, že konštrukcia reaktora bola prispôsobená jeho prvotnému účelu – výrobe radioaktívneho materiálu pre vojenské balistické účely. Ľudský faktor bol aj v tom, že sa niektoré bezpečnostné systémy vôbec dali vypnúť. A ľudský faktor bol aj v tom, že operátori nočnej zmeny nepoznali vlastnosti reaktora v jeho okrajových stavoch, nakoľko konštrukčné riešenie, technické parametre a iné rozhodujúce charakteristiky boli považované za vojenské tajomstvo. V každom prípade nehoda v elektrárni v Černobyle bola prelomová aj čo sa konštrukcie atómových elektrárni týka. Bol vyvinutý nový typ reaktora, rozšírené a zdokonalené bezpečnostné prvky, zabezpečovacie systémy, pracovné postupy. Celý svet sa aj vďaka tejto udalosti nezanedbateľne posunul vo vývoji vpred.

Prehliadkou radiačného krytu pod administratívnou budovou definitívne končí naša exkurzia po elektrárni, môžme sa presunúť do mesta Pripjať. Ako to tam vyzerá, čo sme tam videli a koho sme tam stretli sa však ukáže až v ďalšej časti tohto seriálu.