Černobyľské memoáre – 4 Černobyľ, DUGA

Po dni strávenom v Kyjeve prišla na rad streda, 6. apríla. 2016, kedy o pol deviatej ráno na parkovisku pred hotelom začala naša cesta do černobyľskej zóny. Naším sprievodcom bola slovenská agentúra chernobylwel.com, ktorá sa postarala o všetko potrebné. Vstup do zóny je totiž umožnený len organizovaným skupinám sprevádzaných zástupcom registrovanej organizácie s príslušnými povoleniami.  

Agentúrny mikrobus nás cez kyjevskú rannú zápchu a potom cestou dedinami priviezol na hranicu zóny, kde museli všetci vystúpiť a podrobiť sa kontrole dokladov. Pasy, povolenia, dokumenty. Prísnejšie ako na hraniciach schengenu pár dní predtým. Za závorou sme naskákali nazad do mikrobusu, ktorý sa na tieto dva dni stal naším častým spoločníkom. Voľný pohyb po zóne totiž nie je možný, všade sa treba pohybovať len ako skupina so sprievodcom z agentúry, ktorý na nás dohliadal. A na sprievodcu z agentúry dohliadal sprievodca poverený administráciou zóny, čiže ich zamestnanec. Skôr by som to prirovnal k pohybu vo vojenskom priestore ako ku turistike. Tiež sme tam museli popodpisovať papiere, kde sme potvrdili oboznámenie s bezpečnostnými pokynmi a bezvýhradný súhlas s nimi.

Prvé zastavenie bolo neďaleko, pri akejsi zaniknutej obci. Zachovalo sa pár domov, obchod, kultúrny dom. Všetko zarastené stromami a kríkmi, budovy v žalostnom stave, všade zatekalo, prehnité podlahy, opadaná omietka atď. Napriek tomu sme tam mohli vstúpiť (so sprievodcom) a fotiť podľa želania. Na všetko však bolo málo času, mali sme nabitý program, bolo sa treba ponáhľať, aj nacvičiť rýchle nastupovanie a vystupovanie z mikrobusu. Ono kým sa 16 ľudí + sprievodcovia vysáčkujú z jedných dverí, tiež to nejaký čas trvá.

Ďalej nás zaviezli do mesta Černobyľ, kde sme sa mali ubytovať a naobedovať. Až tu riešime platbu za dvojdňový exkurz do zóny. Oficiálna cena je 250€ na osobu, čo bolo potvrdené vydaním len neoficiálneho dokladu o platbe. V rámci tohto poplatku je obsiahnuté vybavenie povolenia na vstup do zóny (mimo iného obsahuje časový harmonogram a schválenie jednotlivých zastavení v zóne), agentúrny sprievodca, sprievodca pridelený administráciou zóny, všetka doprava už z Kyjeva a späť, ubytovanie, strava a spomienkový suvenír v podobe reklamného trička. Za vstup do samotnej elektrárne sa platí zvlášť (70€), nakoľko tento schvaľuje vedenie elektrárne a nie je celkom v moci agentúry súhlasné stanovisko garantovať.

Obed bol chutný a výdatný, jednotné menu. Funguje to tam skôr ako ubytovňa, neexistuje vybrať si z jedálneho lístka alebo tak nejak. Síce v Černobyle dnes žije okolo 10 000 ľudí, ale drvivá väčšina sú robotníci a vojaci, ktorí majú svoje ubytovne, jedálne a bufety a teda služby ako bar či reštaurácia nepotrebujú a nepoužívajú. Spravidla sa striedajú v dvojtýždňových turnusoch a bez výnimky sú tu bez svojich rodín či blízkych. Okrem toho tam žije aj niekoľko civilov, ale tých nie je veľa. Detí a mládeže tu niet, pretože až po 18-tom roku života sa ukončuje vývin žliaz s vnútorným vylučovaním a zvýšené hodnoty radiácie môžu tento vývin ovplyvniť. No a nakoniec turistov je v tomto takmer štandardnom meste máličko, navyše všetci presne evidovaní a začlenení. Aj nás začlenili do iného hotela, či skôr nocľahárne. Na rozdiel od toho, kde sme obedovali bol na pohľad starší, leninovský. Bolo v ňom chladno, v kúpelke sa križovali všakovaké rúry ako v kotolni, slovom zážitok. Ale ponáhľajme sa my ďalej za prehliadkou.

Ďalšia v rade bola exkurzia po meste samotnom. Neďaleko od hotela a nocľahárne je akýsi pamätník zóny, kovový anjel, okolo neho z betónu vytvorená mapa zóny s miestom na sviečku všade tam, kde stála kedysi obec alebo osada. Kus ďalej je aleja vytvorená z dopravných značiek nesúcich názvov týchto obcí, vrátane bieloruských. Udržiavaný priestor ešte dopĺňajú nejaké sochy a plastiky. Kus ďalej sa hrdo vypína socha Lenina, jedna z posledných na Ukrajine. V meste Černobyľ je aj pravoslávny kostol, jediný v celej černobyľskej zóne. Na tomto mieste sa hodí zacitovať krátky úryvok z knihy kníh, ktorým aj naša sympatická sprievodkyňa začala s lektorovanou prehliadkou mesta:

Zatrúbil anjel na poľnicu a z neba padla hviezda,
tretina vôd po nej zhorkla, tretina pôdy po nej zhorkla.
A ľudia umierali, pretože jedli plodiny tejto pôdy a pili túto vodu.
Meno tej hviezdy je Palina. Po anglicky wormwood, po rusky černobyľ.

V rámci Černobyľu sme sa zastavili ešte v miestnom mini-obchode so zmiešaným tovarom, jedinom v meste. Ako som spomenul, vojaci a robotnici majú všetko zabezpečené, plus majú svoj bufet, takže kúpna sila je tu nízka. Pobrali sme nejaké trvanlivé potraviny a už sa niekoľko krokov presúvame k pamätníku požiarnikov. Práve z ich radov pochádzali takmer všetky priame obete nešťastia. Jeden zomrel v Kyjeve, ostatní na špecializovanom lekárskom pracovisku v Moskve, kde im už však nedokázali pomôcť. V Moskve sú aj pochovaní a to za špeciálnych podmienok, nakoľko ich telá boli silne kontaminované. Toto všetko má pripomínať tento pamätník, vybudovaný samotnými požiarnikmi, ich kolegami. Osobne sa mi toto zdal byť najúprimnejší pamätník z celej zóny. Pilier situovaný hneď pred havarovaným štvrtým blokom venovaný všetkým tým, čo likvidovali následky nehody nasleduje v tejto mojej pomyselnej subjektívnej stupnici hneď za ním.

Následne sa ponáhľame do akejsi dedinky, ktorá má momentálne 5 obyvateľov, všetko staručkí ľudkovia. Ideme na návštevu za starkým, ktorý má rád návštevy. Žiaľ, pre chorobu nemôže z postele, tak sa nám spovedá jeho manželka. Obaja trpia chorobami, ale všetko sú to príznaky staroby, majú ďaleko nad 80. Necháme im tie nakúpené trvanlivé potraviny, bo oni sa živia len tým, čo si dopestujú. Od štátu majú len mizivý príspevok, elektriku zadarmo a povolenie v zóne pestovať potravinárske plodiny a chovať domáce zvieratá, všetko výhradne pre vlastnú potrebu. Všetky potraviny pre pracujúcich a snáď aj turistov sú do zóny privážané.

Ďalej ideme k niekdajšiemu prísne tajnému vojenskému objektu, prijímaču určenému na sledovanie balistických rakiet a to prosím pekne vystrelených až z územia USA. Je to neuveriteľný kolos, kovová konštrukcia má na výšku cez 100m a na dĺžku vyše kilometra. Impozantné technické dielo. Zatiaľ stoji v plnom rozsahu, ale vraj sú plány na jeho demontáž. Podľa chýbajúcich niektorých častí sa zdá, že s ňou začali, ale tempo vyzerá byť pomalé, tak to tam ešte pár rokov asi výdrži. Okolo je komplex budov. Kedysi v nich bolo technické zázemie, zabezpečenie a velenie vysielača. Ideme sa pozrieť aj dnu, pár miestností priam kričí, že sú nainscenované a povedal by som, že niektoré veci tam boli aj privezené a nainštalované, aby to bolo pre turistov zaujímavejšie.

Všade, kde sa pohybujeme, meriame aj rádioaktivitu. Hodnoty sú veľmi nízke, len o málo vyššie ako u nás doma. Podobné čísla by sme namerali pri Kluknave alebo iných slovenských lokalitách, kde sa nachádzajú nevýznamné podzemne náleziská uránu a podobných rúd.

O tom, že vtedajšia rozviedka mala všetko pod kontrolou svedčia rôzne indície. Na komplex DUGA nevedie priama cesta, napriek dokonale rovinatému terénu má táto niekoľko zákrut. Celá oblasť je porastená borovicovým lesom. Týmito opatreniami sa zamedzilo priamej viditeľnosti z hlavnej cesty, pred nehodou bežne prístupnou pre každého. A tým, čo mohli anténny objekt DUGA vidieť z diaľky, teda obyvateľom Pripjate bývajúcich na vyšších poschodiach panelových domov povedali, že sa jedná o spoločnú televíznu anténu práve pre ich mesto. Poslednou perličkou zostáva, že podľa dobových máp sa v tomto priestore nachádzal pioniersky tábor.

Ďalšie zastavenie už je v priestore samotnej elektrárne. Najskôr však musíme prejsť ďalšou kontrolou, vstupujeme totiž do užšej zóny okolo elektrárne. Táto užšia zóna má možno 1/4 rozlohu a je prísnejšie strážená, pretože na jej území sa nachádzajú miesta, ktoré sú stále vysoko kontaminované. Tam sa samozrejme žiadna exkurzia nedostane. My mierime k nedostavanej chladiacej veži. Elektráreň mala mať podľa pôvodných plánov až 12 blokov (reaktorov), postavené boli len 4 a po nehode sa už vo výstavbe nepokračovalo. Napospas osudu ostali stáť rozostavané bloky 5 a 6 vrátane žeriavov a ďalšej stavebnej techniky a s nimi aj nedokončená chladiaca veža. Toto bolo zaujímavé, lebo dostať sa inak do takejto stavby nie je možné. Zastavili sme sa aj na neďalekej rybej farme, kde ešte pred nehodou skúmali dopady na životné prostredie a vplyv stopových množstiev rádioaktivity na živé organizmy.

Na tento deň je to už všetko, deň sa nachýlil. Všetko sme nestihli obehnúť, ale po zotmení sa v zóne nedá pohybovať a aj v meste Černobyľ je po 22hod zákaz vychádzania z budov. Jedným z dôvodov je množstvo divej zveri vo veľkom sa v zóne vyskytujúcej. Nuž presúvame sa na večeru, tam ešte čo-to popijeme, ale veľmi rýchlo im dôjde červené víno (blahodarné na krvinky, ktoré ako prvé dostávajú pri radiácii zabrať), zanedlho dôjde aj vodka, nuž ideme na náš muzeálny hotel. Dlho sa ešte bavíme po skupinkách, ale nakoniec sa predsa len uložíme k spánku. Zo skrine vytiahneme hrubé konské deky, do nich sa zabalíme a tak ako sme, v rifliach, mikinách a niektorí aj v šiltovkách líhame. V tomto stave sa tá zima nejako dá vydržať. Vonku inak bolo teplejšie ako dnu, tak načo kúriť, všakže.