Černobyľské memoáre – 3. Kyjev

V Kyjeve, hlavnom meste Ukrajiny, sa aj moja maličkosť pridá k hlavnej skupine cestovateľov, ktorí sa sem presunuli ako skupina na dvoch mikrobusoch z autopožičovne. Ich trasa viedla po cestách i necestách zakarpatskej oblasti a je zdokumentovaná aj tu na tomto webe. Môj presun z Ľvova, kde som s prianím šťastlivého návratu plného ďalších zážitkov zanechal mojich dvoch dovtedajších súputníkov, prebieha nočným vlakom v spacom vozni kategórie "Lux".

Čierne očakávania sa stali realitou, keď som otvoril nedovreté dvere do môjho kupé. Na druhej palande už ležala korpulentná pani vo veku okolo 50. Hneď medzi dverami ma žiadala, aby som ich nezatváral, že jej je strašne horúco. A veru pravda, už keď sa v Rusku kúri, tak naplno. Celú cestu až do Kyjeva to hicovalo, na zakrytie stačila len obliečka. Aj vďaka tejto skúsenosti, aj vďaka spolucestujúcej kg 120+ som dospel k záveru, že touto vozňovou triedou už cestovať nebudem. Vivat plackarty! Musím ale povedať, že celý vozeň bol úzkostlivo čistý až jagavý, vybavenie kupé síce na vagón nadštandardné, napriek tomu pôsobí strohým dojmom. Na stenách nad lôžkami je čalúnenie, nad nimi zrkadlo neobvyklého tvaru. Pri dverách televízor, nejaké elektrické zásuvky, vešiak. Cestovanie touto triedou v dennej dobe, obzvlášť, keď vám nesadne jediný spolucestujúci, musí byť ubíjajúce.

Ešte pred príchodom do Kyjeva som sa cez SMS dohodol s chalanmi zo skupiny, že sa stretneme na stanici pred hlavným vchodom. Hneď po príchode som teda išiel hľadať úschovňu batožín. Šípky s príslušným obrázkom kufríka v domčeku ma viedli spletitými podzemnými chodbami ku weckám, tam stačilo odbočiť vpravo a úž som bol v múzeu socializmu. Aspoň tak na mňa pôsobili dlhé rady plechových skríň s číselníkovými zámkami, aké sa kedysi dávno používali aj u nás. Zakúpil som si žetón, vyhliadol prázdnu skrinku sympatického čísla, na zadnej strane dvierok navolil svoju kombináciu a tresol dvierkami tak, aby sa bezpečne zatvorili a zamkli. Potom už nič nebránilo vybrať sa k hlavnému vchodu hľadať v dave známe tváre.

Po asi 10-15 min sa objavili, zo 14-tich, čo do Kyjeva pricestovali autami sa pre železničný program v Kyjeve rozhodli ešte dvaja z nich, rovnako železnicou nadšení. Keď sme sa šťastlivo zvítali, dali sme sa do hľadania okružného vlaku jazdiaceho v rannej a poobednej špičke po tratiach okolo Kyjeva. V hale na tabuli nič, v pokladniach nás poslali na prímestskú stanicu. Tam nás zas poslali kamsi inde a odtiaľ zase inam, nuž nepreháňam, keď poviem, že sme tam pobehovali 45min, kým sme našli správne nástupište a (čo vôbec nebolo jednoduché) aj vchod naň. Bábuške v búdke sme predložili svoju žiadosť, že chceme ísť na hlavnú stanicu, t.j. jedno celé kolečko. Stále tvrdila, že hlavná stanica je tu a nikam nemusíme cestovať. Ale nakoniec to vzdala a nejaké lístky nám predala. Odviezli sme sa hodný kus, ale nakoniec nie celé kolo. Rozhodli sme sa vystúpiť na akejsi stanici, poblízku ktorej mala byť predajňa železničných modelov, raj pre Ľuda. Aj tu sme blúdili, dlho hľadali, až sme našli prázdnu vysťahovanú predajňu. Čo už.

Potom sme vošli do metra a previezli sa na zastávku najbližšiu Múzeu Černobyľu, ktoré sme hodlali navštíviť (vstupné 10 hrivien). Pred jeho bránami sme sa stretli so zvyškom výpravy, ktorá práve z múzea vychádzala. Boli dosť sklamaní, vraj nič moc. Nuž sme tam vošli takí troška znechutení, že sme si ani nevzali lístky na fotenie. Nemôžem vám teda ponúknuť fotky z jeho vnútra, ale na inom mieste tohto webu ich nájdete. Ono na fotkách to nikdy tak nevyznie, ale náš dojem na mieste samom nebol taký zlý. Najmä to bolo tým, že sme vnútri kecali a rozoberali príčiny, následky a dôsledky tej nešťastnej udalosti. Tiež sme riešili spôsob, ako odstraňovali následky, aké to malo dopady na ľudí, čo tam zasahovali atď. Ešte sme kus postáli aj vo vstupnej hale, kde debata pokračovala. Naša slovenčina neunikla pozornosti akejsi slečne obďaleč. Sa k nám prihovorila a ejhľa! - to bola naša sprievodkyňa na nasledujúce dva dni, sprievodkyňa z agentúry, cez ktorú sme išli do černobyľskej zóny. Tak sme vari ešte zo hodinu kecali aj s ňou, že čo nás čaká, ako to prebehne a tak vôbec. Celkom veselá kopa, ukazovalo sa, že nastavajúce dva dni budú zaujímavé z viacerých hľadísk.

Po múzeu sme sa rozdelili, Ľudo si išiel listovať do obchodu s literatúrou, kde predtým objavil celý regál kníh venovaný vojenstvu a podobným veciam, čo ho tiež zaujíma. Ja s Marekom sme sa vybrali do samotného centra, na Námestie nezávislosti, známe tiež pod menom Majdan. Práve tu sa odohrávali medializované nepokoje v súvislosti so situáciou na Kryme a neskôr na východe Ukrajiny. Moc dlho sme sa tu nezdržiavali, pretože tam bolo kopec na turistov zameraných ponúkačov všetkého možného, od možnosti odfotenia sa s týpkami v rôznych kostýmoch, cez predajcov všeličoho až po vojenských dobrovoľníkov vyzývajúcich na podporu ukrajinskej domobrany vo vojne proti rusom na východe. Pobrali sme sa teda smerom k funikularu, krátkej pozemnej lanovke začínajúcej neďaleko Majdanu a vedúcej dole k rieke. Zviezli sme sa, pobavil nás výzor bábušky za "volantom" tohto približovadla (vyzerala ako tá pani, čo sa chodila dívať na pivnicu, povalu atď. v kultovom českom filme Kulový blesk).

Zdola sme sa presunuli autobusom a trolejbusom k obrovskej soche "Matka vlasť". Táto socha je typickým sovietskym pamätníkom, oni vedeli takéto stavby budovať. Kopec betónu, v tom nejaké plastiky, miesto pre večný oheň, dominantou toho všetkého samotná obrovská socha. Nuž, poviem vám, ta matka vyzerá ako chlap, vytreštené oči, hrubý dlhý krk. Ale dajme tomu, videli sme, nafotili. Odtiaľ, so zastavením v stánku s občerstvením, sme už išli nazad na stanicu vyzdvihnúť môj batoh, ale ešte predtým kuknúť do železničného múzea, umiestneného priamo za posledným nástupišťom hlavnej železničnej stanice. Vstup do múzea, či skôr dvorany s historickými koľajovými vozidlami, je priamo z posledného nástupišťa. Je tam vystavených niekoľko lokomotív, hŕstka pracovných strojov, nejaké nákladné vozne a 4 salónne vozne prezidentov z rôznych období, všetko pootvárané a prístupné zvonka i zvnútra. Celkom zaujímavé, 18 hrivien za vstup, 8 za fotenie.

Potom sme sa presunuli už len na hotel, lepšie povedané na loď zakotvenú na jednom z mŕtvych ramien Dnepra. Bol to skoro až luxusný hotel, za tých cca 15€ na osobu to ale bolo pre nás stále za facku. Na večeru už bolo aj neskoro, tak sme vyšli na obhliadku do okolia, že či tam nejaké občerstvenie nebude. A bác!, super reštika za ľudové ceny neďaleko. Tak sme sa nakŕmili, celý čas na nás smutne pozerali mačky, ktoré boli súčasťou tohto podniku. Hádzali na nás psie oči (celkom výkon na mačky), ale s večerou sme sa deliť nechceli. Tak som po jedle jednej aspoň naznačil, že mi môže vyskočiť na nohy. Viac jej nebolo treba, za chvíľočku sa mi už usadila v lone a naštartovala vrnenie. Na záver dňa sme sa ešte dohodli na ráno a po nevyhnutnej a už naozaj potrebnej hygiene som zaľahol spať.

Nadránom ma zobudil Rado, ktorý do Kyjeva doletel z Košíc a prišiel na hotel aspoň čiastočne pospať. Ja som v skupinke o troch členoch okolo siedmej vyrazil jednu zastávku metrom na rinok, kde sme chceli nakúpiť niečo málo pod zub, nejakú vodu a ja aj nejaký čaj a čokoládu na domov. O pol deviatej sme už totiž nastupovali do mikrobusu agentúry, ktorá nás odviezla do černobyľskej zóny. Tam sme strávili nadchádzajúce dva dni a toto bola prakticky posledná možnosť ako niečo normálne na Ukrajine nakúpiť.