Černobyľské memoáre – 2. Ľvov

V pokračovaní spomienok na cestu po Ukrajine a do Černobyľskej zóny sa presunieme o kúsok ďalej, do Ľvova (UNESCO), niekdajšej súčasti Poľského kráľovstva, neskôr Rakúska. Ešte aj dnes architektúra centra mesta silne pripomína Viedeň. My sme sa sem presunuli nočným vlakom z Užhorodu.

Vyspal som sa celkom dobre, z cesty neviem nič. Ráno je vo vozni živo, každý sa prebúdza, oblieka, dežurný roznáša čaj v sklenených pohároch. Odovzdávame obliečky a už sme v Ľvove, našom dnešnom cieli. V túto skorú rannú hodinu sa vydávame pešo do centra, hoci je to pomerne ďaleko. Zážitky s tunajšou mestskou dopravou si nechávame na neskôr. Cestou nás prepadne hlad, tak sa obzerám, kde by sa dalo takto ráno zapadnúť. Okolo stanice je plno nonstop podnikov rôzneho druhu, smerom k centru už je toho málo. Ale našli sme čosi, akýsi nonstop bar či osviežovňu. Volalo sa tu "U císaře" a vskutku na stene obraz Franz Jozef. Robert valí oči, vraj vo Viedni takého niet, bo blbouni politici všetko zakázali. Dávame si niečo pod zub, soľanka, nejaká káva, čaj. Účet opäť smiešne nízky. Robert posiela otcovi MMS s hádankou, že kde sa to ocitol.

Túlame sa ďalej po meste, takto ráno tu nie je veľa ľudí. Robert zameriava kešky, podľa jeho slov je to tam keškársky raj, každých 300 m je nejaká… Takto zapĺňame čas, kým nám otvoria informačné centrum, hneď potom stúpame desiatkami schodov na radničnú vežu, odkiaľ je výborný výhľad na cele mesto. Určite to stálo za tu námahu, aj sranda bola obchádzať sa na úzkych točitých schodoch so skupinkami protiidúcich. Na ubytovanie je ešte stále skoro, tak hľadáme reštiku, kde by sme sa najedli. Jedna prakticky hneď na námestí, no skovaná vo dvore dáva tušiť dobré ceny a pravda. Sadáme, čakáme, objednávame, čakáme, nápoje, čakáme, zmena objednávky, lebo niečo nemajú a čakáme a čakáme. Ale oplatilo sa počkať, jedlo je fakt vynikajúce a za smiešnu cenu. Doobjednávame palacinky, čakáme. Vynikajúce! Palacinky s kryštalickým medom a celými vlašskými orechmi, krásne upečené, špičkovo dochutené. Klenot medzi dezertmi. Mňam! WC tradične jedna búdka, unisex.

Pár krokov ďalej máme apartmán. Je to v starom obytnom pavlačovom dome, jeden byt upravený na apartmán. Krásne tu vidieť ukrajinský prístup k riešeniu vecí. Evidentne každý má ten svoj byt krásne porobený, zariadený a vyčačkaný, ale spoločné priestory na zaplakanie. Špinavé, ošúchané, sklo vybité. Ale tak to na Ukrajine funguje, veci sa používajú bez údržby kým fungujú, potom sa generálne vynovia alebo vymenia. Preto to tam tak vyzerá. V tomto smere sa Ukrajina dá nazvať krajinou priepastných rozdielov.

Ubytko je super, ja síce spím na pohovke, ale je to luxusné spanie a na jednu noc nemá chybičky. Po noci vo vlaku sa konečne trochu poľudšťujeme a vyrážame na druhé kolo po meste. Nevieme sa rozhodnúť, kam ísť, máme viacero cieľov. Rozhodujeme sa pre jeden smer, kde by mali byť na kope skanzen ľudovej architektúry a akýsi významný cintorín. Chceli sme použiť električku, ale v centre mesta sa zhromažďovali neskutočné davy ľudí, tisíce a tisíce ľudí prúdili do centra. Až neskôr som sa dozvedel, že práve v ten deň oslavovali 750-te výročie mesta. Hm, takže tade električka už istotne neprejde a zbytočne čakáme, polícia odkláňala všetku dopravu, aj maršrutky. Vybrali sme sa teda pešo. Bolo to vcelku ďaleko, ale dalo sa to zvládnuť, zatiaľ toho nemáme nachodené až tak veľa. Na výstupnej zastávke sa rozhodujeme ísť do skanzenu. Opäť je to do kopca, už z nás leje pot. V porovnaní s naozaj kosou v Spišskej Sobote v piatok pred dvoma dňami je neporovnateľné počasie, slnko, teplo, leto.

V skanzene (20 hrivien) sme strávili vyše dvoch hodín. Je tam toho na obdivovanie dosť, celkom zaujímavo to tam majú porobené a najmä je to rozsiahle. Páčilo sa mi tam. Bola tam aj kolibka, kde sa dalo zakusnúť, alebo si vystreliť z luku na terč. Nemusím zvlášť poznamenávať, že ako terč slúžil portrét Putina… Mirka s Robertom si dali vareniky, tradičné jedlo v tomto kraji, ja som si dal len kvas. Tento nápoj mi mimoriadne chutí, najlepší je čerstvý čapovaný priamo z cisterien na uliciach. Žiaľ, je to len sezónny nápoj. Teraz mali v ponuke brezový, vyrobený z tekutiny získavanej napichnutím kôry tohto stromu. Aj priamo v skanzene bolo vidieť takto zaočkované stromy so zbernou nádržkou.

Tesne pred uzavretím jednotlivých chalúp (pred 18:00) ešte stíhame unikátny drevený kostolík, ktorého stavbu začali za tureckých vpádov. Bol preto koncipovaný ako dom, aby sa maskoval a oklamal Turka. Kým ho však dostavali, tak toto nebezpečenstvo pominulo a vršok (strecha) už teda pripomína pravoslávny kostol, vrátane kríža. Zostali teda len netypicky na boku umiestnené dvere, žiadne okná a hrubé múry z tvrdého dreva, ktoré mali byť odolné voči zbraniam a vďaka použitému drevu aj voči ohňu. To už sme ale dosť ustatí, no čaká nás ešte cesta nazad do centra. Ideme po vrchole kopca, mali by sme takto dôjsť k zrúcanine hradu nad mestom. Ideme daným smerom, stretávame rodinky s deťmi, mládež, dvojice. Je nedeľa podvečer, žije to tu. Postupne prechádzame lesopark, vyhliadku na mesto, okolo baru orientovaného na turistov až k homoľovitému kopcu, na ktorý nevedie žiadna priama cesta, ale také všakovaké pozvoľna stúpajúce špirály. Hoci to nie je extra veľký kopec, treba sa dosť nachodiť, kým dosiahneš vrchol. Ale aspoň máš kruhové výhľady počas celej cesty. Vrchol je osadený pilierom so štátnou vlajkou a lavičkami. Je tu beznádejne plno, nie je pomaly kde stáť, nie to sedieť a ďalší ľudia prichádzajú. Ani sa im nečudujem, je to pekné miesto na prechádzku. Keď schádzame dole do centra, objavujeme jeden starý kamenný múr. To je to jediné, čo sa zachovalo z toho hradu.

Stmieva sa, čas na večeru. Skúšame nájsť niečo iné, tentoraz podľa recenzii na internete. Neďaleko má byť vynikajúca reštaurácia za dobré ceny. Nuž, skúsime, názov Veronika znie fajn. Prostredie je prijemné, dojem pozitívny. Listujeme v menu, po očku sledujeme okolie. Hmm, toto bude asi iná kategória podnikov. Servírka rozdávala pri vedľajšom stole obrúsky pomocou pinzety… Začínal som mať pocit, že ma tu nie len nakŕmia, ale ešte mi na wecku ešte aj zadok vytrú… Ale dobre, už sme tu, objednávame. Jedlo OK, ale lacné to nebolo. Pre našinca síce ceny OK, možno ako v Bratislave, ale na mieste pomery cca 3x drahšie. Večer medzičasom pokročil, tak už len na apartmán, sprcha a spať.

Pondelkové ráno sme s Mirkou nevedeli dospať (nie spolu, aby nedošlo k neblahému omylu). Dobre sa nám spalo, tak dovolenkovo. Robert medzičasom stihol obehať kešky v blízkom aj vzdialenejšom okolí. Vraj sa medzičasom aj vrátil aby nás zobudil, čo sa mu vraj nepodarilo, tak sa vydal do mesta na nákup raňajok. No keďže nepozná azbuku a nehovorí tunajším jazykom, vrátil sa plný zážitkov. Veľkých obchodov tam niet, len malé obchodíky s pultovým predajom. Musel si pýtať chlieb, maslo, syr, salámu a banány. Vraj to bolo silne stresujúce pre obe strany. S nemčinou ani s angličtinou samozrejme nepochodil, tak gestikuloval. Najhoršie to mal s chlebom, až mu napadlo použiť češtinu, ktorej trochu rozumie, ale hovorí iba málo. A vida, slovanský jazyk zafungoval. Nakoniec veď v tomto slove je rozdiel len v dĺžni a trochu vo výslovnosti. No salámu sa mu vypýtať nepodarilo, resp. už na to nemal síl.

Tak sme teda poraňajkovali a vydali sa do mesta doraziť náš plánovaný ľvovský program. Chceli sme navštíviť železničné múzeum a ten cintorín. Prvý raz sme využili služby miestneho dopravného podniku. Zážitok! Pre rodeného Viedenčana 10-násobný. Lístky sa kupujú u vodiča čo v preplnenej električke funguje asi tak, že smerom dopredu podáš najbližšie stojacemu spolucestujúcemu 2 hrivny a zakričíš „jeden celý“. On to posunie ďalej a tak sa to dostane až k vodičovi, resp. častejšie k vodičke električky. Ak nemáš príslušný odnos nevadí, bezpečne sa ti vráti aj výdavok. My sme nastúpili do prednej časti električky, mimochodom dávneho výrobku ČKD Praha, takže okolo nás prúdilo značné množstvo hotovosti a tiež sme sa na tomto procese aktívne podieľali. Mirka dokonca fungovala aj ako označovateľ lístkov, keďže bola k tomu záhadnému strojčeku najbližšie a zbiehali sa k nej lístky s touto požiadavkou.

V takejto družnej tlačenici sme sa dopravili až k zastávke najbližšej k múzeu. Ešte ale bolo treba prejsť kus pešo a to práve okolo trhu! Miestne babky, čo sem pricestovali rannými prímestskými vlakmi si rozložili svoj tovar na chodníku a tu predávali svoje domáce produkty: vajíčka, syry, maslo, ovocie, zeleninu, výrobky od mäsa, ale aj mladé ovocné stromčeky a kadejaký priemyselný tovar. Kto bol niekedy na "rinku", ako sa tieto miestne trhoviská nazývajú, vie o čom to je. Podarilo sa nám predrať cez davy, po jednom dopyte u ostrahy objektu aj nájsť príslušné dvere do múzea a už sme boli tam. Múzeum sídli v budove riaditeľstva Ľvovských železníc, (Музей історії Львівської залізниці, вул. Федьковича, 54-56, Львів) nenápadné biele dvere z podjazdu viac vpravo. Vstup je bezplatný, ale otvorené je len v pracovnej dobe. Ujal sa nás strýček-múzejníček, veselá kopa. Na neveľkej ploche tam vystavujú väčšinou fotky súvisiace s históriou Ľvovskej železnice, teda len západnej časti Ukrajiny. Hoci tam boli aj nejaké zbierkové predmety, samo o sebe by to bolo dosť slabé múzeum. Ovšem strýček tomu dodal celkom iný rozmer. Hoci sme si 100% nerozumeli, dokázal nám zaujímavo rozprávať o rôznych epochách histórie. Bolo to iste zaujímavé a vedieť lepšie jazyk, dalo by sa s ním veľa zaujímavého predebatiť. Nakoniec sme sa v tej jednej miestnosti motali vari tri hodiny a ešte by som vládal viac, keby ma Mirka s Robertom už takpovediac nevytiahli v zuboch. Čas totiž pokročil a oni chceli stihnúť ešte ten cintorín na opačnom konci mesta. Dosť, čo mi obetovali obed.

Nuž sme sa opäť zážitkovou električkou presunuli k cintorínu, tam zbehli dole briežkom, zaplatili vstupné 25 hrivien + 10 za foto a už sme medzi hrobmi hľadali tie s odpočívajúcimi významnými osobnosťami. Je to dosť rozsiahly areál. Je tam dosť veľa hrobiek, niektoré sú hodne staré, iné sa evidentne používajú a sú pravidelne udržiavané. Niektoré hroby boli vyslovene zaujímavé, so sochami a pod, iné vyslovene skromné, ďalšie zase okázalo megalomanské. Nuž všelijakí sú ľudia. Dosť veľká časť je venovaná aj vojenskému cintorínu, či už vojakom z prvej svetovej, alebo veľkej vlasteneckej, ako tu 2. sv. nazývajú. Boli tam aj čerstvé vojenské hroby, samí mladí chalani, len sa nám nepodarilo identifikovať o obete akého konfliktu išlo. Na Donbas to veľmi nevyzeralo, datovanie bolo staršie.

Čas sa ale nachýlil, vydali sme sa preto naspäť do centra na večeru. Náš podnik skovaný vo dvore nás neprijal, ak som správne vytušil, tak čakali uzavretú spoločnosť a nemohli nás obslúžiť. Reštiku, kde vytierali zadky sme nechceli druhý krát, tak sme tam chvíľu krúžili a hľadali. Moc sa nám nedarilo, zapadli sme do jednej, celkom prázdnej, čo mala v názve niečo s čechmi alebo Prahou, už neviem. Ale mali tam nápisy v češtine, "restaurace, cukrárna" a pod. Veľmi sa nám tam nepáčilo, ale už sme nechceli hľadať nič ďalšie, aj na vlak mi bolo pomaly treba isť, tak sme dali aspoň tradičný boršč. Vonku sme potom natrafili na väčší supermarket, tak sme vošli, reku zajtra cestujú aj Mirka s Robertom, niečo do vlaku by sa im zišlo. Tam sa Mirka rozhodla nakŕmiť nás praženicou, tak sme zobrali 10 vajec, nejaké pečivo, maslo a kuchynka v apartmáne mala robotu. Ja som stihol aj krátku sprchu a pomaly sme sa vybrali na stanicu. Môj vlak do Kyjeva totiž odchádzal 22:42. Zvolili sme električku, ktorá prázdnymi ulicami uháňala šialenou rýchlosťou. Zlý stav koľaje prinášal obavy o šťastný koniec tejto cesty, ale domáci boli pokojní. Tak aj my sme sa tuhšie pridržiavali madiel a tvárili sa, že tie 1/2 metrové výkyvy zo strany na stranu sú úplne normálne a že si vlastne jazdu bez nich ani nevieme predstaviť. Šťastlivo sme došli na stanicu, tam sme ešte obzreli nejaké veci na ktoré nás upozornil strýček v múzeu a už som stál pri dežurnom môjho vozňa môjho vlaku.

Na cestu do Kyjeva som si ešte doma v predpredaji zvolil najdrahšiu triedu "lux", kde sú len dvaja v kupé. Učinil som tak preto, lebo túto vozňovú triedu som nemal ako poslednú ešte vyskúšanú a cena nejakých 18€ za 9-hodinovú cestu vrátane ubytovania jednoducho lákala. Ale o podrobnostiach tejto cesty ako aj zážitkoch z Kyjeva vám popíšem až nabudúce.