Černobyľské memoáre – 10. Minsk, cesta na rodnú hrudu

Ďalší deň bola sobota, 9.4.2016. Ak nerátam cestu, tak to bol náš posledný deň výletu. Trochu sme si privstali a vypravili sa skúmať dopravné zaujímavosti Minsku.

Je to veľké a rozľahlé mesto, okrem hustej siete trolejbusov sú tu dve linky metra a niečo málo električiek. Tie sme však za oba dni nevideli, jazdia skôr v okrajovejších častiach a jediná trať v centre vyzerala byť mimo prevádzky. Odviezli sme sa metrom na konečnú, medzi jednotlivými zastávkami sú veľké vzdialenosti, možno trojnásobné ako v Prahe alebo vo Viedni. Konečná bola obklopená vysokými, mnohopodlažnými obytnými budovami, celkom pohľadnými. Pôsobili moderným dojmom a určíte neboli staré. Dosť mi to pripomínalo okrajovú časť Odesy, kde sa tiež vo veľkom stavali obrovské obytné budovy v podobnom ozdobnom štýle. Naokolo bolo niekoľko obchodov, tiež pár bábušiek predávajúcich kvety alebo niečo drobného z domácej produkcie. Trh ako taký sme nenašli, ale niekde tam určíte je, len sme nemali informácie kde ho hľadať a nakoniec ani toľko času. Odviezli sme sa ešte na opačnú konečnú na druhej linke, kde to vyzeralo ako cez kopirák – obytné budovy v podobnom štýle, obchodíky, bábušky, jeden obchodný dom, banka.

Následne sme sa presunuli k centru, kde sme sa chceli ešte prejsť a dopozerať to, čo sme včera nestihli. Nakukli sme do parku, kde je aj veľké ruské kolo, možno obdoba toho z Pripjate. Prešli sme okolo monumentu pripomínajúceho význam druhej svetovej vojny a postavenie Minsku ako mesta-hrdinu. Mali sme tu šťastie na výmenu vojenských stráží pri večnom ohni, pôsobilo to zaujímavo najmä s prihliadnutím na fakt, že tento obelisk sa nachádza ako keby v križovatke, z každej strany obkolesený rušnou premávkou. Po nábreží pokračujeme do centra centra, kde naďabíme na české veľvyslanectvo.

My, železnicou postihnutí, sa oddeľujeme, ideme na prieskum na železničnú stanicu. Máme už nejaké skúsenosti: v krajinách post-sovietskeho bloku, obzvlášť tých s prísnejším politickým režimom nie je jednoduché, ak vôbec možné fotiť železnicu a stanice. Chceme to tam preto omrknúť, spraviť si dojem a uvidíme či sa podarí niečo cvaknúť. Staničná hala pôsobí impozantným dojmom, tradične ako všetko čisté, bez smietky. Veľká presklená hala dobre a vkusne zariadená, nechýba zeleň v kvetináčoch, nerezovo-sklenené zábradlia, pohyblivé schody, elektronická tabuľa s obchodmi vlakov a počtom voľných miest v nich. Ukradomky fotíme, niečo sa podarilo zachytiť aj v pohľade do koľajiska. Napriek množstvu koľají tu nie je veľa vlakov, máme šťastie na letiskový expres premávajúci par krát za deň. Tvorí ho moderný motorový vozeň zahraničného (západného) výrobcu. Prichádza aj diaľkový vlak, na ďalšom nástupišti je pripravený osobný vlak – elektrická jednotka akú je možno vidieť v Rakúsku či Nemecku.

Náš čas vyhradený na Minsk sa pomaly končí, ešte sa treba pred cestou najesť. Hľadáme inú reštauráciu ako včera, McDonald apriori zamietame. Ponuka je v okolí železničnej stanice slabá, neviem ako je to v iných častiach mesta, ale asi sem moc turistov nechodí a miestni buď majú takéto služby viac na periférii, alebo proste toto nevyužívajú. Nakoniec sme nejaký podnik našli, celkom prijemné prostredie aj príjemné ceny. Jedlo bolo OK, ostalo nám ešte pár drobných, rozumej pár desiatok tisíc na nákup čohosi na cestu na domov. Využívame služby supermarketu neďaleko hotela. Skúšam nájsť čokoládu z "východného bloku", ďaleko prevládajú západne značky typu Milka, Ritter sport a iné. Nakoniec nachádzam nejakú ruskú, aspoň má popis v azbuke. Ďalej hľadám čaj, ktorý mi tak chutí, beriem dve škatule z toho drahšieho, snáď nesklame. Pôvodom je čaj z Indie a podobných tradičných krajín, neviem si vysvetliť prečo mi teda chuti v týchto krajinách viac ako ten čo sa dá kúpiť u nás doma. Samozrejme aj regál s čajmi je plný západného tovaru (napr. Lipton, Teekane), tak ako všetky ostatne oddelenia. Ak by som nevedel, v akej krajine sa nachádzam a aký politický režim tu vládne, rozhodne by som nemal pocit že ide o niečo ako diktatúru alebo autokraciu. Neviem ako si tam tí domáci žijú, aké majú možnosti cestovať či vyjadrovať svoj (kritický) názor, ale čo sa týka vyspelosti krajiny, dostupnosti, pestrosti a pôvodu tovarov, tak Minsk ak už nie celé Bielorusko je plne porovnateľné s akoukoľvek západnou metropolou. A čo je viac, prečúra ich v čistote.

Naša cesta sa nachýlila k záveru, ostávalo dobehnúť do hotela, vyzdvihnúť si odloženú batožinu, naskladať 14 ľudí do dvoch 8-miestnych áut a pomaly sa vydať na dlhú cestu domov.

Prvotný smer je jasný: Brest. Toto je naozaj významné hraničné mesto, sústredí sa tu cestná aj železničná doprava nie len medzi Poľskom a Bieloruskom, ale dalo by sa povedať že aj medzi Úniou a Ruskom. Cesta je opäť kvalitná, len naša navigácia nám tvrdí, že ideme krížom cez zelenú plochu. Nevadí, značenie je dobré a iné, záložne mapy v tablete našľapnutý smer potvrdzujú. Povolenie na vstup nám končí o polnoci, tak sa nikde nezdržujeme a za sporadického pípnutia mýtnej jednotky sa blížime ku hranici. Tesne pred ňou máme ešte dve povinnosti – natankovať doplna za podstatne nižšie ceny ako v Poľsku a vrátiť mýtne jednotky. Po dlhých minútach blúdenia po periférii Brestu nachádzame príslušné miesto. Celú zálohu za mýtnu jednotku ako aj neminutý mýtny kredit nám vracajú elektronicky kreditnou operáciou na platobnú kartu, ktorou boli tieto záležitosti nakúpené. Na pumpe vopred nahlásime a zaplatíme, čo, koľko a na ktorom stojane chceme natankovať a už smerujeme do colného priestoru. Stíhame to takmer na poslednú chvíľu, samopalčík na prvej rampe nám dáva talonček s uvedeným dátumom a časom vstupu do colného priestoru – 23:35. Keby boli dlhé fronty, možno by sme mali problém. Na naše prekvapenie hranica takmer zíva prázdnotou.

Colná a pasová kontrola prebehla na bieloruskej strane hladko a bez veľkého papierovania. Kontrolujú pasy a prislúchajúce xichtíky k nim, nemusíme pri tom ani vystúpiť z auta. Letmé nahliadnutie do batožinového priestoru, otázka "čo je toto" na drevený kyjak s hrotmi pichnutý medzi batohmi. „Suvenír“. OK. Všetko prebehlo hladko, papier, na ktorom sú naše skupinové víza si rovnako ako imigračnú kartičku vyplnenú na vstupe do krajiny nechávajú a posielajú nás ďalej. Kúsok prejdeme, most a už sme na území Poľska. Dobre vybavená hraničná kontrola, v opačnom smere troška kolóna, v našom vyslovene niekoľko áut pred nami. Možno to bolo nočnou dobou, alebo sankciami na Rusko, ale takto prázdnu hranicu som v Breste naozaj neočakával. Kým čakáme, tak nás prehliadne poľský colník, opäť zbežná prehliadka pasov, vozidla, batožina len zvonka, batohy netreba ani otvoriť. Keď prídeme ku okienku, stačí aby k nemu zašiel vodič, krátka otázka kde sme boli a kam ideme a po chvíli sa už pred nami dvíha posledná rampa. Definitívne vstupujeme do Poľska, do Únie, do Schengenu. Až zarážajúco hladká a laxná colná kontrola na oboch stranách hranice. Možno je to aj vďaka sýrskym utečencom, ktorí v húfoch migrujú cez vonkajšie i vnútorné hranice EU bez jediného dokladu, či otázky od príslušných úradných orgánov. Richtujeme si hodinky na aktuálny európsky čas.

Za hraničnou čiarou nás ešte námatkovo zastaví policajná hliadka, opäť kontrolujú pasy v ich systéme a môžeme isť ďalej. Na benzínke sa šoféri nalievajú kávou a špekulujú nad mapou kade sa pustiť k domovu. Možností je viac, žiadna nie je ideálna. Nakoniec sa rozhodujeme pre slovenskú trasu, t.j. smer dukliansky priesmyk a Prešov. Čaká nás náročná nočná jazda, všetci sme už po celom týždni unavení. Častejšie sa striedame za volantom, ja dostávam od šoférovania voľno nad ránom. Usadám sa celkom vzadu. Na chvíľu zatvorím očí. Keď ich na chvíľu opäť otvorím, vonku je chladné ráno, ešte stále Poľsko, piš-pauza. Na chvíľočku ešte žmurknem: Štrba, Svit. Z tých asi 5 hodín medzi tým neviem zhola nič. A to som si myslel, že v aute extra nepospím.

Posledné zastavenie máme na Dechtároch na obed. Slovenské ceny, slovenské špecifiká. Ale v globále sme spokojní, jedlo dobré, obsluha tiež. Ako správny Slovák som sa mal pridať k väčšine a dať si halušky, no ja som siahol po Segedíne. Možno ako návnadu na ďalšiu cestu. Bol chutný, palacinky za ním tiež, hoci na tie z Ľvova nemali ani náhodou. Na záver ešte naťahujeme nohy krátkou prechádzkou k L. Mare, študujeme nálepky podobných cestovateľov. Expedícia Bajkal, motorkou okolo Slovenska, z východu na Route 66. Pridávame našu černobyľskú expedičnú nálepku.

Cestou riešime, kde môže byť Martinov batoh. V kufri nie je, pod sedačkou tiež nie. Už sa lúči s foťákom a vzácnymi fotkami v ňom. Špekuluje, že batoh ostal v Minsku na parkovisku pred hotelom. Ubezpečujeme ho, že takýto scenár je nepravdepodobný. Keďže batoh sa nedarí nájsť, voláme druhé auto. Áno, majú tam akýsi záhadný batoh, ku ktorému sa nikto z ich osádky nehlási. Tak vida, predsa ho dal do kufra, len do iného auta. Ale výsledok je dobrý, môžme sa tešiť na posledné kilometre. Čas máme dobrý, tak sa zastavujeme pri železničnej kuriozite ležiacej doslova vedľa cesty – Starý Kraľoviansky tunel. Bol to železničný tunel, ktorý opustili po výstavbe nového, dvojkoľajného. Ten starý tam ostal ako tichý pamätník dávnych časov, len občasný zblúdilí turisti nahliadnu do jeho temných vlhkých útrob.

Ale to už je pomaly koniec môjho rozprávania, teda čo to trepem, môjho písania. Za chvíľočku už totiž prechádzame Martinom. Kážem si zastaviť vedľa cesty, rozlúčime sa, ja sa presuniem na neďalekú zastávku MHD, ešte troška aj pobehnem k práve tam stojacemu busu a za pár minút už otáčam kľúčom na mojom malom bytíku. Som doma, unavený, ale spokojný. Som rád, že som mohol túto netradičnú cestu absolvovať, zažiť kopec nových vecí, spoznať pár nových ľudí, utvoriť si obraz o novej krajine, spoznať miesta, kam sa len tak jeden nedostane, oddýchnuť si od pracovného kolotoča, priniesť si domov hrsť suvenírov a kopec zážitkov, no najmä veľkú chuť na ďalšie cesty. A či to bude na sever alebo na juh, na jar či v jeseni, v skupine či vo dvojici, to v tej chvíli ešte neviem. Ale že sa zanedlho opäť niekam vypravím, to je jasné.

Budem rád, keď sa na ďalších cestách stretnem práve s vami, priatelia!

--- koniec spravodaju ---