Černobyľské memoáre – 1. Úvod, Užhorod

Keď sa povie Černobyľ, tak si určite každý dokáže na niečo spomenúť, niečo si vybaviť. Jadrová elektráreň, nehoda, radiácia, tragédia, mrak. Mne sa okrem iného vybaví aj štát Ukrajina. Tohto nášho suseda navštevujem rád, oceňujem tú úprimnosť, ktorá tam na mňa vykúka spoza každého rohu, cítiť ju v každom malom obchodíku, v električke, či vo vlaku. Možnosť uskutočniť po 7 mesiacoch ďalšiu cestu týmto smerom ma preto prinútila premýšľať. Tentoraz mala byť spestrená návratom cez Bielorusko a samozrejme aj návštevou Černobyľskej zóny. Ale zoberme to pekne po poriadku.

Na počiatku tentoraz nebolo slovo, ale e-mail s ponukou absolvovať s partiou kamarátov cestu autom do Černobyľu a to pri príležitosti blížiaceho sa 30-teho výročia jadrovej katastrofy. Som železničný nadšenec, rád cestujem vlakom, Černobyľ a všetko to okolo neho nepatrí medzi moje vrcholné cestovateľské sny, tak som najskôr povedal nie. Náhoda však chcela, že si kamarátka Mirka so svojím priateľom Robertom na rovnaký termín naplánovali výletný okruh z ich domácej Viedne po východnom Slovensku so železničnou zachádzkou na Ukrajinu. Keďže oni sami v tejto krajine ešte neboli, s azbukou sa nekamarátia a vlakmi cestujú málo, požiadali ma o radu. Ako to už býva, netrvalo dlho a bol som pozvaný pridať sa k nim. Nápad presadnúť na Ukrajine z vlaku do auta a prejsť si aj ten Černobyľ a Bielorusko doslova visel vo vzduchu…

Po predlhých prípravách, plánovaní a organizovaní, v rámci ktorého som absolvoval aj jednu cestu do Galanty na zraz účastníkov expedície, nastal deň D a hodina H. Večer predtým sa mi nad očakávania dobre podarilo splniť hlavnú úlohu - zbaliť sa čo možno najkompaktnejšie. Nie len, že som nemusel vytiahnuť veľký batoh, ale dokonca ani ten malý nebol celkom plný. Super! A musím povedať, že mi celú cestu nič z hmotných vecí nechýbalo, ba niečo som mal aj navyše (ako vždy).

V piatok 1.4.2016 som bol ešte krátko v práci, už neviem čo som tam riešil, ale možno aj nič, keďže som sa tešil na cestu samotnú ako aj na dlho sľubované stretnutie s Mirkou v mojom sídelnom Martine. Celú zimu pozvanie na ten čaj nie a nie využiť, tak aspoň stretnutie pred bytovkou sa takto z kraja jari udialo. Ale vlastne aspoň si vybehla hore na hygienu, tak malú návštevu (doslova) u mňa má za sebou J.

Ale odbočme naspäť k téme. Cestou sa neudialo nič mimoriadne, ak teda za mimoriadnosť nepovažujeme kukanie na ovečky za výkladom (známy salaš pred Ružomberkom), zastavenie na mrazivom, ale peknom námestí v Spišskej Sobote, prejazd večne rozkopaným Prešovom či smiešno-smutné zháňanie Hrivien v Košiciach. Ani v jednej banke ich tam nedržia, všetky dve zmenárne čo sme našli ich práve nemali. Nuž, asi sme boli ešte stále príliš ďaleko od územia tohto štátu, nášho suseda. Prvé ubytko bolo celkom fajn, Mirka dobre vybrala, resp. aspoň tá izba, čo sa nám ušla bola na jednu noc plne vyhovujúca.

Sobota ráno pohodové vstávanie, pár krokov od penziónu železničná zastávka. A po chvíľke čakania je to tu - prvý vlak na tomto výlete. Do Čiernej n/Tisou sme sa viezli retro súpravou, ZSSK, asi sa chcela popýšiť aké letité vozidlá ešte dokáže nasadzovať do prevádzky. Na konci nášho vlaku boli radene dva priame lôžkové vozne z Bratislavy/Prahy do Kyjeva, takže prvý, hoci vzdialený kontakt s Ukrajinou. Cesta do Čiernej v pohode, nič mimoriadne, možno trochu dlho a pre niektorých otupno. Chvíľku prestoju v Čiernej zaplnila krátka obhliadka mestečka a jedna keška pred stanicou (vyznávači geocachingu vedia, o čom píšem) a už nasadáme do vlaku smer Čop. Mirku s Robertom poučujem, že sedia vo vozni, aký nemá na Slovensku páru, pretože to bol experiment vyrobený iba v dvoch kusoch, pričom ten druhý už je odstavený. Usadáme sa teda do sedačiek niekdajšej prvej triedy a ešte dávnejšie sedadiel v lietadle Tupolev a spolu asi s 5 spolucestujúcimi vyrážame smer nepoznané. Po chvíľke jazdy stojíme - na dohľad je hraničná čiara a už aj podliehame colnej a pasovej kontrole. Týmto smerom ide najmä o pasy, kontraband sa preváža smerom opačným. Podľa toho vyzerá aj interiér vozňa - všetky kryty trvalo pootvárané, colná prehliadka dáva tomuto koľajovému veteránovi poriadne do tela. Zaujímalo by ma, ako pedantne kontrolujú tie dve ukrajinské lôžka privesené na konci tohto vlaku.

Všetky procedúry prebehli bez problémov a tak sa po hodnej chvíli dávame do pohybu, míňame zariadenia röntgenovej a radiačnej kontroly na susednej koľaji (širokorozchodné nákladné vlaky) a vzápätí prekračujeme čiaru - opúšťame Slovenskú republiku, Európsku úniu aj Schengenský priestor. Vivat Ukrajina!

Ukrajinská colná a pasová kontrola prebieha až na stanici v Čope. Zástupom vojakov a colníkov sme nasmerovaní do staničnej budovy, do priestoru na tieto úkony vyhradeného. Po rýchlej kontrole pasu sa nás ujček s ofačonavou pravačkou so stopami nikotínu medzi prstami slušnou slovenčinou pýta kam ideme, aké máme plány atď. Po tomto je hraničná procedúra ukončená a sme vypustení do staničnej haly silne poznamenanej érou socializmu. Pretlačíme sa cez hlúčik vekslákov ponúkajúcich taxi, hrivny, aj maršrut do Užhorodu. Hodinky si točíme o hodinu vpred, skontrolujeme čas odchodu nášho vlaku, zistime, že WC je pre odstávku vody mimo prevádzky a už sa rozhliadame na predstaničnom priestore. Mirke s Robertom ukazujem polohu pizzerie, asi jediného stravovacieho podniku v tejto obci a potom sa rozhliadame z lávky nad koľajiskom. Krátka prednáška o dvoch rozchodoch, preväzovaní podvozkov atď. nemôže chýbať. Máme čas, tak sme zapadli do tej pizzerky. Máme len málo Hrivien z minulých ciest, služby veksláka sme nevyužili, tak len kávičkujeme a udivujeme sa nad účtom - za toto by sme v Bratislave dali kávu sotva pre jedného, o Viedni nemôže byť ani reči.

Cez budovu prímestskej stanice sa vraciame na nástupište, kam medzičasom dorazil náš vlak do Užhorodu. Dežurnej ukazujeme lístky zakúpené z domu cez internet a už hľadáme vo vozni naše miesta. Je tam usalašená rodinka s detičkami, zjavne majú za sebou dlhú cestu, možno išli už z Odesy. Tak ich nechávame v pohodli a usadáme do vedľajšej otvorenej kóje. Na tuto krátku cestu sme si zvolili typ vozňa "plackartnyj", čo sú otvorené kupé bez dverí, taká družná atmosféra v celom vozni. Mirka neodolá a vyskúša si ľahnúť na horné ležadlo. Vyzerá byť spokojná ;-)

Za chvíľočku sme v Užhorode. Tu máme dosť čašu, tak vyrážame do mesta. Hneď pred stanicou meníme € za hrivny, konečne si môžme dopriať. Aj pracovník zmenárne bol evidentne rád za tvrdú menu, dlhodobo padajúci kurz hrivny zrejme núti domácich robiť patričné opatrenia. V čase nášho pobytu bol kurz na úrovni okolo 29 hrivien za euro, čo sa dosť podobá našej bývalej slovenskej korune a teda nemáme žiaden problém s prepočtom cien.

Užhorod je slušne veľké mesto nalepené hneď na SK hranicu, takže je tu plno áut s SK a CZ značkami. Prechádzame okolo pravoslávneho chrámu sv. Cyrila a Metoda (tuším), na smer centrum treba odbočiť vpravo práve tu. Prechádza po nábreží rieky Už (Uh), divadlo, keška, bývalá židovská synagóga, lipová aleja. Celkom zaujímavé mesto.

Hlad nás donútil nájsť niečo pod zub. Podnik v centre zamietame pre (na tunajšie pomery) vysoké ceny, pizzeria v Čope nasadila latku niekam inam. Krúžime teda ďalej od epicentra až, sa nám podarí natrafiť na akýsi zastrčený podnik blízko akejsi autobusky. Je to skôr bar, ale majú v ponuke aj grilované jedlá. Tak si objednávame a tešíme sa, čo z toho bude. Jedlo na Ukrajine tradične trvá dlho, takže 15 min čakania na nápoje nie je žiadna doba. Nakoniec sme tam strávili okolo 2 hodín, väčšinu z toho čakaním. Tiež tu držali ukrajinské špecifikum - unisex záchodky s jedinou búdkou, takže hoci bol podnik skoro prázdny, občas sa čakalo v rade. Dobre sme sa najedli, medzičasom sa vonku začalo stmievať a to sme ešte neboli na hrade a v skanzene. Nuž teda chytro príslušným smerom, ale ejhľa, vstup je z opačnej strany. K hradu prichádzame prakticky potme, trochu sa tam motáme a už je pri nás strážnik, že či chceme do skanzenu (je hneď vedľa). Pýtam sa, či nie je zavreté, on na to že je, ale že aj tak môžme isť. Nuž tak vysolíme každý 20 hrivien (70centov) a už nám tento strážnik robí sprievodcu po skanzene. Jeho obrovskú baterku vyfasovala Mirka a tak v jej lúči pánko rozprava "to bol kurník, toto zásobáreň na zrno, …" zaujímavá prehliadka. Nič podobné som ešte nezažil a musím povedať, že to tam vyzeralo dobre. Možno by stálo za to niekedy to tam skontrolovať aj za denného svetla.

Potom nás ešte zlákala otvorená brána do hradu. Vybehol na nás iný strážnik, no jediné, čo od nás chcel bolo ďalších 20 hrivien za nádvorie,. Žiaden problém, nie je to síce veľký areál, ale času máme dosť a tých pár peňazí za to stoji. Nedokážem si predstaviť, žeby niečo v obdobnom systéme mohlo fungovať aj v únii. Objavujeme aj tunajšie WC, síce nižšia kvalita, ale väčšia kapacita. Unisex. Pomalým krokom sa presúvame na stanicu, nie je to celkom blízko ale máme ešte kopec času. Zdá sa nám to o hodne ďalej ako cesta do centra, darmo, už nejaká únava na nás sadá, aspoň lepšie vo vlaku pospíme.

Nejaká hodinka v čakárni v zánovnej a útulnej staničnej budove ubehla, trochu sme sa precvičili v azbuke pri čítaní všakovakých cedúľ a oznamov. Náš vlak prichádza, je to dlhá súprava, aké sú v tunajších reáliách zvykom. Vyhľadáme naše miesta, dežurný skontroluje lístky získané v pokladni výmenou za voucher nakúpený z domova. Tentoraz ideme "kupejnym", čo sú lôžkové vozne dosť podobné tým našim. Tu sú však v kupé vždy štyria cestujúci - my traja a nejaký chlapík. Ten nám hneď urobil miesto, stiahol sa do chodbičky, aby sme sa mohli pohodlne zložiť. Tak sa usádzame, Mirke a Robertovi ukazujem, ako si ustlať a že ešte dostaneme balík obliečok. Tak sa aj stalo, matrac, deka, vankúš a obliečky sú na mieste, už sa len vypotrebovať a zaľahnúť. Bolo mi určené horné lôžko, vraj aby som chrapotal do uška tomu chlapíkovi. OK, ja to beriem. Dobrú noc.