Benátky trochu inak

Zvykne sa hovoriť, že svet z výšky je iný – krajší. I keď to väčšinou hovoria piloti a iní vyznávači lietania, aj náhodný cestujúci na palube lietadla potvrdí, že pohľad na život pod ním je z vtáčej perspektívy zaujímavý. To isté sa však dá povedať aj na pohľad na pevninu a život na nej z mora. Benátky vidieť a zomrieť. To tvrdia turistické bedeckere. Majú pravdu. Je iba málo miest na svete, ktoré svojou jedinečnosťou očaria na prvý pohľad. Rio de Janeiro, Tokio, Bangkok, New York či Las Vegas. Svetové unikáty ako Stonhenge, pyramídy v Gize, zakonzervovaný dóm v Hiroshime nad ktorým vybuchla atómová bomba, legendárny most cez rieku Kway takmer pri hraniciach Thajska s Barmou, Kennedy Space Center na Floride, kde začína dobývanie vesmíru Americkými raketoplánmi. Všetko sú svetové destinácie, ktoré sa od okolitého sveta odlišujú natoľko, že cestovatelia sú za ich návštevu ochotní urobiť takmer čokoľvek. Preto, lebo sú iné. Jedinečné. Hneď po otvorení hraníc cestovania chtivým Slovákom sa práve Talianske Benátky stali vyhľadávanou turistickou atrakciou. Dodnes ich videli desaťtisíce Slovákov a pri takmer žiadnom zo svojich tranzitov cez Taliansko ich nevynechám ani ja. Znovu a znovu. Mesto ma láka ako v lete, tak v zime. Ako sa zvykne hovoriť, vždy má niečo do seba. Mesto pri každej návšteve ponúkne iný pohľad. Asi po pätnástej, tej štandardnej, som však mal možnosť Benátky vidieť tak trochu inak. Z paluby trajektu plávajúceho práve z veľkého Benátskeho prístavu. Svetové prístavy, z nich plávajúce lode a trajekty žijú iným životom, ako my suchozemci. O pohľad na Benátky, šíre more, bežný život na trajekte s ôsmymi palubami po dobu 36 hodinovej plavby cez celé Jadranské more až do Gréckeho Patras, a o dojmy z „bežnej“ cesty, sa s čitateľmi v malej fotoreportáži pokúsim podeliť.