Albánska dovolenka

Do Albánska som sa vrátil takmer po piatich rokoch. Konečne sa mi podarilo prehovoriť rodinu na dovolenku pri mori v týchto končinách. Avšak ani nie 100 m od hotela, viedli železničné koľaje. Trať Durrës – Elbasan. Bola by škoda, keby som to nevyužil a nejaký ten vlak si neodfotografoval.

Lenže základná otázka ohľadom albánskych železníc znela: Chodia tam ešte vôbec nejaké vlaky? Internetová stránka Hekurudha Shqiptare,ktorá v roku 2012 ešte fungovala, je už mimo prevádzku a ani ďalšie stránky, ktoré sa venovali albánskym Čmeliakom (rušne československej výroby), už nefungujú. Zistiť teda popredu nejaký cestovný poriadok bolo nemožné. Aktuálne správy o novej hlavnej stanici v Tirane, na ktorú prebehla v roku  2010 architektonická súťaž, tiež neboli k dohľadaniu a nemal som sa teda z čoho odpichnúť. Ako keby albánske železnice neexistovali.

Hneď na druhý deň po príchode som nasadol do auta k Milošovi, ktorému sa už dovolenka krátila, a vydali sme sa do 10 km vzdialeného Durrësu. Rovno na železničnú stanicu. Pred stanicou železničnou je stanica autobusová, kde bol samozrejme oveľa čulejší ruch ako na koľajách. Pred tou železničnou sme narazili aj na akýsi cestovný poriadok s celkovým počtom štyri vlaky, ktoré vychádzajú z Durrësu. 2x Kashar (časť Tirany), 1x Shkodër a 1x Elbasan. A naozaj! Mali sme šťastie, že jeden z nich, do Elbasanu mal mať odchod o niekoľko desiatok minút o 14.45 a stál na nástupišti. Ale vlak do Kasharu s odchodom o 14.30 tam nebol. Platí teda cestovný poriadok spred stanice? Urobili sme si fotografie všetkého, čo sa dalo a dali sa do reči s rušňovodičom a jeho pomocníkom. Reči to dlhé neboli, pretože z albánčiny som tentoraz vedel iba o málo viac slov ako pred piatimi rokmi. Slovíčko mire (dobrý) v súvislosti so slovom lokomotiva jasne hovorilo o tom, čo si albánsky železničiari myslia o československých strojoch. Ich gestikulácia to iba potvrdzovala. Oproti roku 2012 však rušeň vyzeral dosť ošumelo. Po prevádzke popisovanej aj v časopise Dráha č. 11 z roku 2015 nebolo ani pamiatky. Odchod vlaku do Elbasanu sme nepočkali, ale išli sme na kávu (50 lekov, čiže cca 40 centov).

Vlak sme dobehli na našej spiatočnej ceste do letoviska Golem. Štvorprúdová cesta (vyzerá ako diaľnica a aj tak po nej všetci jazdia) vedie v týchto miestach v súbehu so železnicou a od pobrežia ju oddeľuje iba úzky pás hotelov a pláži. Vlak sme teda predbehli a na najbližšom nadchode ponad štvorprúdovku, ktoré ju pretínajú v pravidelných intervaloch, sme si naň počkali. Potom sme sa zviezli až do mesta Kavajë, kde sme si nafotili prázdnu stanicu a dali si niečo pod zub (nie na stanici samozrejme).

Počas ďalších dní som si čas od času vybehol odfotiť na najbližší nadchod vlak, ktorý ráno smeroval do Durrësu a poobede sa vracal do Elbasanu. Celý čas ma ale škrelo, že časová poloha vlakov je dosť nevhodná na to, aby som sa do Elbasanu zviezol. Ako sa dostanem o pol šiestej večer z Elbasanu? Nevýhoda polohy Elbasanu totiž spočíva aj v tom, že preferovaný smer dopravy z mesta je smer do Tirany, kam vedie „diaľnica“ a nie do Durrësu. Ani konzultácie s majiteľom hotela mi veľa optimizmu nepridali. Dokonca ma odrádzal od cesty vlakom. Skoro ako poniektorí moji známi na Slovensku.

Medzičasom sme sa vybrali na výlet do hlavného mesta a ja som mal možnosť zistiť, ako to je s tou hlavnou stanicou v Tirane. Primárnym cieľom výletu bola ale lanovka na Dajti. Lanovku vybudovali v roku 2005 Rakúšania a sprístupňuje rekreačnú oblasť a národný park na rovnomennom kopci nad hlavným mestom v nadmorskej výške niečo cez 1000 m. Cena za zvezenie je celkom prijateľná – 6 € pre dospelého. Škoda nevyužiť, u nás sa tak lacno nezveziete. Ak si kúpite aj kombinovaný lístok do neďalekého vojenského bunkra, ušetríte ešte viac. My sme bunkrom pohrdli, hore sme si dali kávu za bratislavské ceny a po návrate dolu sme sa vydali do centra mesta. Tam sme však dlho nevydržali, príšerná horúčava to nedovolila a more lákalo. Ale aj krátky čas mi stačil na to, aby som zistil, že tiranska železničná stanica je minulosťou a budúcnosť už nijaká nebude. Na jej mieste je vybudovaný široký bulvár a podzemné garáže. Smerovky po meste avšak ešte stále ukazujú smer, ktorým sa kedysi dalo ku nej dostať.

Dovolenka sa blížila ku koncu a ja som stále uvažoval nad cestou vlakom do Elbasanu. Nakoniec som sa rozhodol posledný deň pred odchodom. Manželka ma odviezla do Durrësu a dobrodružstvo sa začalo. Nákup lístka prebehol rovnako v pohode ako pred piatimi rokmi, aj cena bola rovnaká. Pred odchodom som si máličko pokecal so sprievodkyňou, od ktorej som sa dozvedel, že vlak do Kasharu chodí o piatej poobede. Či je to pravda, neviem potvrdiť.

Zaujal som miesto na konci vlaku, aby som mal dobrú pozíciu na fotografovanie. Podobných bláznov tam už asi videli, pretože sa ma niektorí cestujúci pýtali, či som z Nemecka.

Nasleduje zopár postrehov, ktoré som si všimol počas cesty.

-     V depe Durrës, ktoré je za prvou stanicou Shkozet, som si všimol odstavených osem Čmeliakov. Vtedy som oľutoval, že som sa na cestu nevybral skôr. Na návštevu depa mi už totiž neostal čas.

-     Priecestia, ktoré majú závory sú obsluhované. Vždy je tam človek, ktorý ich obsluhuje. Zaujímavé pri dvoch vlakoch denne.

-     Na staniciach s nenachádzajú žiadny výpravcovia. Načo by tam boli pri dvoch vlakoch denne.

-     Sprievodkyňa používala namiesto klieští obyčajné nožnice. Namiesto dierky lístok jednoducho zastrihla.

-     Vo všetkých staniciach po ceste stoja pri koľajách návestidlá. Samozrejme nefunkčné. Aj to, ktoré vyzeralo, že na ňom svieti červená. To len z neho ešte nestihli odmontovať farebnú clonku cez ktorú presvitali slnečné lúče.

-     Na trati je päť tunelov. Mosty nemajú zábradlia. Ani ich podľa mňa nikdy nemali.

-     Vlečky odbočujúce z trate sú buď nefunkčné alebo rozobraté. Odbočka z Rroghozhinë na juh do Vlorë je nefunkčná. Rovnako aj pokračovanie z Elbasanu do mesta Pogradec pri Ohridskom jazere.

-     Tričko s nápisom Polícia prevesené na sedadle vo vagóne si obliekol pán, ktorý nastúpil v Goleme, kde sa bol evidentne celý deň kúpať. A zrazu bol z neho po zvyšok cesty policajt. :-)

Na konečnú stanicu sme prišli načas. Chvíľu som sa zdržal fotením, dôležitejšie pre mňa ale bolo dostať sa späť do Golemu. Prví oslovení ma poslali na neďaleký kruhový objazd kde začínala výpadovka z mesta. Tam oslovení ľudia ma poučili ako to chodí – nikto nevie nič presne, ale keď pôjde „maršrutka“ mojim smerom, mám kývnuť a ísť. Potvrdilo sa, že mladí Albánci hojne ovládajú angličtinu, tak som si s jedným z nich pokecal. Poradil mi to isté a ak nič nepôjde, mám ísť do hotela a ráno to skúšať znovu. Avšak po necelej hodine prišiel za mnou šofér minibusu, ktorý tam už hodnú chvíľu stál a plnil sa cestujúcimi (smer jazdy nemal vyznačený), že ide do Rroghozhinë. Super, to je mojim smerom! A v Rroghozhinë je už „diaľnica“ z vedúca juhu do Durrësu. Odviezol nás všetkých až na koniec mesta, priamo na „diaľnicu“. Pretože som mal odpozorované že v relácii z juhu Albánska Vlorë – Fier – Durrës jazdí každú chvíľu nejaký minibus alebo aj veľký autobus, bolo otázkou asi dvoch minút a už som sedel v jednom z nich do Durrësu. Za necelú hodinu po odchode z Elbasanu som tak už vystupoval pri tom „mojom“ nadchode ponad štvorprúdovku. Cena bola asi trikrát vyššia ako vlakom, ale ani to ma nezruinovalo. Odchod z dovolenky v Albánsku sa tak mohol na druhý deň uskutočniť presne podľa plánu.

Kto má záujem, môže si rozšírené články s väčším množstvom fotografii pozrieť na serveri www.vlaky.net

https://vlaky.net/zeleznice/spravy/6622-Albanskymi-zeleznicami-po-trati-Durrës-Elbasan/

https://vlaky.net/zeleznice/spravy/6626-Tirana-s-lanovkou-ale-bez-zeleznice/

Pod článkami sú aj odkazy na ďalšie zaujímavé stránky súvisiace nie len s albánskymi železnicami.